Vyhľadávanie
Óda na radosť
(úryvok)
Bol zimný večer. Pokoj s vami,
roky. Vy roky stratené.
Triasli sa hviezdy nad krovami.
Hodiny, visiac na stene,
namáhavo jak po prekážke
vydali z útrob dlhý hvizd
a bili polnoc. Bili, ťažké,
akoby odbíjali láske.
Bdel mladučký a písal list.
Písal. Nie, iba zaznamenal.
Pretože to, čo napísal,
vždy najprv musel žiť, žil. Žena.
Cestičkou nikam odnikiaľ
nazýval si ju svojou milou.
Sám nasníval si, sám si sial.
A potom, zaskočený chvíľou,
žal, čo sa z toho urodilo.
Tú starú búrku: mladý žiaľ.
A čo je krása? – tak znie názov básne Milana Rúfusa zo zbierky Hudba tvarov. Jedna z najčastejších otázok v živote umelca sa stala aj názvom nového výberu z Rúfusovej tvorby, ktorý prináša výber textov z Rúfusovej poézie až po ukážky z jeho záverečného triptychu, či nepublikované verše zo súkromného archívu (báseň Meno, venovaná Zuzanke na meniny 2008). Jednou z básní výberu je aj známa Óda na radosť.
Kniha z vydavateľstva Perfekt je vyzdobená tvorbou akademickej maliarky Kataríny Vavrovej (spolupracovala aj na vydaní Sládkovičovej Maríny z roku 2015). Jej grafiky a maľby nám odpoveď na úvodnú otázku trochu našepkávajú. Až magickým spôsobom korešpondujú s Rúfusovou poéziou, s jeho veršami komunikujú a dopovedajú ich príbehy (najmä tie inšpirované rozprávkami).
Óda na radosť, ktorá po prvýkrát vyšla v roku 1982, sa odvtedy stala súčasťou mnohých vydaní Rúfusovej poézie, napríklad aj výberu Óda na radosť a iné básne (2004), takisto z dielne Perfektu. Nechýba, samozrejme, ani v novinke A čo je krása?.
Záznam skutočnosti
Báseň je písaná formou deväťveršových nón, na interpretáciu som si vybrala prvé dve z nich. Úvodné časové ukotvenie do zimného večera je nasledované apostrofou „rokov stratených“ a obrazom hviezd. Nielen pesimistická evokácia stratených liet, ale aj fakt, že hviezdy sú opísané ako „trasúce sa“, prispieva k vytvoreniu pomerne ponurej atmosféry, ktorá je v ostrom protiklade k názvu básne. Zdanlivo. Základnou črtou ódy je totiž pátos, a ten možno dosiahnuť rôznymi spôsobmi – radosť vieme osláviť i tým, že opíšeme cestu, ktorá k nej viedla.
Motív plynutia času zo začiatku básne je ďalej rozvíjaný prostredníctvom hodín odbíjajúcich polnoc. Tu môžeme sledovať výrazné prenikanie eufonickej zložky básne do jej konštrukčného princípu. Odbíjanie hodín je opisované veršami s hypertrofiou spoluhlásky „b“, čím sa podporuje imaginatívnosť konotujúca zvukový dojem. Hodiny odbíjajú „ťažko“, „namáhavo“, okrem momentu prekonávania prekážky sa však akcentuje aj to, že zvuk vydávajú „z útrob“, čím sa zdôrazňuje aspekt hĺbky. Všetky spomenuté charakteristiky možno s istou mierou abstrakcie pripísať aj láske, ktorá sa následne objavuje v prirovnaní „akoby odbíjali láske“. Okrem prvotného významu odbíjania hodín, ktorým je oznamovanie času, sa tu aktualizuje aj sekundárny význam ukončovania, resp. kombinácia oboch, pričom ich spoločným menovateľom je neúprosnosť oznamovanej skutočnosti (či už ide o čas alebo moment konca).
Fakt prostého zachytenia situácie bez možnosti jej modifikácie vlastným pričinením sa znovu ozýva vo verši „Písal. Nie, iba zaznamenal“. Subjekt tu nie je v pozícii toho, kto si zapisované vymýšľa, kreuje, ale toho, ktorý to musel autenticky prežiť, aby to potom mohol zapísať. Samotná scéna písania listu za hviezdnatej zimnej noci a zvuku odbíjania hodín visiacich na stene ako typická súčasť interiéru pôsobí veľmi tradičným, až konvencionalizovaným dojmom, ktorý je podporený aj formálnou stránkou básne.
Nehvyhnutné bremeno žitia
Zaujímavá je práca s opakovaním slov, spoluvytvárajúca pravidelný rytmus básne dosiahnutý aj neustálym striedaním sa deväť- a osemslabičných veršov (v závere strof sa potom objavujú dva deväťslabičné verše po sebe nasledované posledným opäť osemslabičným). Na ploche prvej strofy sa spomínané opakovanie slov prejavuje v druhom a siedmom verši, pričom sa v strede verša opakuje slovo figurujúce aj na jeho začiatku (dané slovo pritom patrí do vety započatej ešte vo verši predošlom, ide teda zároveň o formu veršového presahu).
V druhej strofe pri verši podrobnejšie charakterizujúcom akt písania čítame v tesnej blízkosti dve podoby slovesa „žiť“, doplnené ešte ďalším slovom „žena“, zapadajúcim do vytváranej aliterácie: „vždy najprv musel žiť, žil. Žena“. Popri formálnej sugestívnosti je tento verš symptomatický aj tým, že sa v ňom evokuje pre Rúfusa typický motív bremena, ktoré človek vo svojom živote nesie, musí niesť. V tomto prípade sa však tým bremenom stáva žitie samotné, ktorému sa v istom slova zmysle nedá vyhnúť. Slovné spojenie „musel žiť“ v sebe obsahuje neúprosnosť, ktorú sme pomenovali pri odbíjaní hodín z prvej strofy.
Zloženie verša potom môžeme interpretovať aj ako ozvenu tohto odbíjania, jeho posledné tri slová ako tri krátke, ale presné údery hodín. V poslednom z nich zaznieva príchod ženy ako ďalšej nezastupiteľnej témy Rúfusovho písania. Dôležitý je moment pomenovania, ktorým sa existujúce stane poznaným („nazýval si ju svojou milou“), eventuálne blízkym a dôverným. Aspekt rozmarnosti počiatočných fáz zamilovania tu zastupuje verš: „Cestičkou nikam odnikiaľ“, ktorý vyjadruje zmätenosť a neistotu, vlastnú subjektu v prvotnom štádiu lásky. Deminutíva „cestička“ a „mladučký“ z prvej strofy poodhaľujú nerozvážnosť (spojenú napríklad aj s ambivalentne interpretovateľnou hravosťou), ktorá býva s mladou láskou spojená. Použitie deminutív však môže okrem iného konotovať takisto aj spomienkovú nostalgiu, ktorá by zapadala k minulému času básne.
Krehká rovnováha medzi stálosťou a zmenou
V úvode tejto básne je však žena ešte len v pozícii tušenej, snívanej bytosti, láska je tu skôr chcená ako ozajstne prežívaná. To potvrdzuje aj nasledujúci verš: „Sám nasníval si, sám si sial“, ktorý je z formálneho hľadiska pozoruhodný opakovaním samohlások „a/á“, „i/í“, v záverečnom slove tieto dopĺňa aj dvojhláska „ia“ (rovnaký postup autor uplatnil aj v prvej polovici posledného verša strofy, kde sa zase opakuje samohlásková dvojica „u/ú“: „Tú starú búrku“). Motív žatvy odkazujúci nás až kdesi k ozvenám Rúfusovho debutu Až dozrieme tu preberá funkciu vytriezvenia z mladíckeho ľúbostného citu. V zmysle hesla „Ako zaseješ, tak budeš žať“ ak subjekt sial iba vysnívanú, chimerickú podobu ženy, takou mu aj bola a jemu ostali doslova len oči pre plač. Žiaľ je logickým následkom citového vzplanutia, jeho nevyhnutnou ďalšou fázou, prekážkou, ktorú je na životnej ceste nutné prekonať. Zároveň sa tu však objavuje významný moment prijatia bremena a opätovné zdôraznenie neúprosnosti osudu.
V autorovom svete fungujú elementárne zákonitosti prirodzenej sukcesivity životných udalostí a subjekt sa s tým musí po svojom vyrovnať. Občas sa, samozrejme, búri, no napokon aj tak príde na to, že jeho vzbura je len drobným prejavom vzdoru voči nemennému. Odveká opozícia starého a mladého, ktorá je v básni reprezentovaná „starou búrkou“ a „mladým žiaľom“ však v sebe zároveň obsahuje rozmer zjednotenia protikladov, keďže zdanlivo oddelené fenomény môžeme vnímať aj komplementárne a žiaľ sa tak môže stať inherentnou súčasťou búrky.
Nemenná v konečnom dôsledku neostáva ani báseň samotná. Prvá strofa je obmenou úvodnej strofy básne List jednej žene z Rúfusovho debutu Až dozrieme: „Je večer zimný. Pokoj s vami, / pútnici luhov neznámych. / Trasú sa hviezdy nad krovami, / pod krovom vietor spieva mi. / Tak pijan spevák na gitare / studenou hrsťou preberá. / A pieseň búri dumy staré / a ožívajú dávne tváre / za hlbokého večera.“ (citované podľa výberu Básne z roku 1978, s. 115). Posun od prítomného času k minulému, ktorý je použitý v Óde na radosť, je pravdepodobne motivovaný tým, že zatiaľ čo List jednej žene subjekt píše v prvej osobe a priamo opisuje prežívané, v interpretovanej básni už vystupuje ako postava, o ktorej sa hovorí v minulom čase. Motív spevu (či už vetra alebo pijana) sa transformuje do zvukovo takisto podnetného motívu odbíjania hodín. Naznačuje nám teda príbeh vzniku Ódy na radosť, že možno meniť nemenné? Alebo skôr to, že medzi stálosťou a zmenou existuje krehká rovnováha? Tú akoby signalizoval aj presahový rým z druhej strofy „zaznamenal-žena“, v ktorom sa ozýva výsostné postavenie ženy ako témy v básnikovej tvorbe, ženy ako tej, ktorá je doslova hodná zaznamenania. Krehký a možno pominuteľný cit zaľúbenia sa zápisom stáva naveky zachyteným.
Pretrpené, prežité
Toto napätie medzi pociťovaním transcendentálnej nekonečnosti bytia (hviezdy, kolobeh života, človekom neovplyvniteľné plynutie času) a prežívaním konkrétneho okamihu (ľúbostné vzplanutie, písanie listu) je v Rúfusovej tvorbe neustále prítomné a dodáva jeho lyrickému subjektu pokoru aj schopnosť žasnúť nad vecami, ktoré sú mu nepochopiteľné, čo však nemusí nutne znamenať, že nepochopené. Pretože Rúfusov človek cíti, bolo mu darované cítiť, a či už je tým citom radosť alebo žiaľ, oboje ho významným spôsobom formuje.
Óda na radosť je básnikovou poctou láske, inšpirácii k tvorbe, ktorú človeku do života prináša, aj životu samotnému. Je obrazom radosti, ale nielen tej apriórne živelnej a extatickej, ale najmä tzv. „pretrpenej“ – radosti, ktorá prichádza k tomu, kto si ju zaslúži, vybojuje, povedané parafrázou druhej strofy básne: kto si ju zaseje, ale aj sám zožne. Do akej miery však naozaj uveríme tomu, že žneme to, čo sme zasiali? Nie sme v tom jedinom momente žatvy vždy nanovo „zaskočení chvíľou“, pretože úroda je vždy zázrakom? To je tá krehká rovnováha rúfusovského univerza – snaž sa, človeče, a potom užasnutý sleduj, čo sa bude diať.
Básnik opísal nezastupiteľné miesto, ktoré má láska v každodennom prežívaní ľudského údelu, aj keby to mala byť skôr láska vysnívaná ako naplno realizovaná. Láska je nám totiž síce daná, ale musíme sa o ňu rozhodne aj sami pričiniť, spoznať jej hodnotu a priznať jej vo svojom živote postavenie, ktoré jej patrí. O rúfusovskom lyrickom subjekte napokon platí to, čo o jeho autorovi povedal v doslove ku knihe Mám ústa plné tvojich úst Viliam Marčok: „Láska preň bola od samého počiatku vecou najposvätnejšou, a teda osudovou“.
Jaroslava Šaková
