Niektoré knižné príbehy zjemňujú život. Rozpúšťajú hrče v hrdle. Aj hlavná hrdinka má takéto guče. Ukladajú sa jej tam vždy pred začiatkom školského roka. Je to smutný, zraňujúci poetický príbeh, no je napísaný a nakreslený takým spôsobom, až je pekný a hojivý. Nór Helge Torvund vie, čo robí. Ani mňa nenechal v smútku dlho a samotnú. V knihe skĺbil svoje psychologické kompetencie, básnické a esejistické poznatky, ako aj skúsenosti z písania literatúry pre deti. Pri komponovaní príbehu o školáčke Tyre využil arteterapeutické postupy, aby čitateľovi dal možnosť vyrovnať sa s vlastnou traumatickou skúsenosťou.
Keď vstúpi Tyra do dverí triedy, všetci spolužiaci sa na ňu uprene pozerajú. Rada by sa zapojila do debaty hlúčiku dievčat, no tie sa vzápätí odtiahnu. Aj kabát si prevesia inam, ak si ho dá Tyra vedľa niektorej z nich. Neschopnosť brániť sa, pretože človek je paralyzovaný fyzicky i duševne, a navyše v detskom veku, je vhodná téma pre umenie. Tak hlboko ako môžeme byť zranení, tak hlboko dokáže umenie zájsť, aby sa nás pokúsilo vyliečiť. Tieto básne v próze načierajú až na samé dno ľudského prežívania. Zvlášť blahodarne pôsobia, ak na chvíľu opustíme linearitu myslenia, ktorej venujeme väčšinu svojho bežného času spolu s uvedomením si toho, že v logických úvahách nenachádzame útechu.
Sme v psychologickej krajine dievčatka, ktoré prechádza strastiplnými momentmi svojho detstva. Spolužiaci, ktorí Tyre ubližujú, tvoria anonymnú masu, neuvedomujúc si, čo robia, a že majú takú silu vďaka tomu, že každý z členov nasleduje vzorec správania tejto masy. Kým dospelí šikanujú z racionálnych dôvodov alebo – čo sa stáva častejšie a o to je to smutnejšie – z nevedomosti, u detí stačí len malý, nevinný a neuvedomelý podnet. Tyra je intuitívna, krehká a mimoriadne senzitívna. Jej emocionálny prístup k životu ju vytlačí na okraj sociálnej skupiny a zdá sa, že jej nikto nevie pomôcť, pretože o probléme nehovorí. Vytvorila si svet bez slov.
Napätie tvorí rozostrená dejová linka, ale najmä charakterová drobnokresba hrdinky, momenty, ktoré naplno prežíva so svojím kocúrom („škrabotavé šťastie“), starou mamou (inak príbuznou stromov, čo je symbolickým vyjadrením bezpečia), počúvaním a hraním hudby („Keď cvičí na klavíri, je to, ako keby z nej zvuk z klávesov všetko vyhnal. Preč.“). Postupne ju to celé začína presahovať a liečiť, nebyť toho vonkajšieho sveta, všetkých tých „scvrkávacích pohľadov“: „stojí na školskom dvore a vidí, že školský dvor na ňu pozerá. Asfaltovým pohľadom.“
Prežívanie hrdinky sledujeme prostredníctvom obrazov. Vytvárajú zhluk emócií ako v poézii. Aj ten najviac šťastne vyzerajúci okamih obsahuje predtuchu niečoho temného. Vďaka neutíchajúcej prítomnosti tohto zla Tyra miluje život oveľa intenzívnejšie, vie sa krásne radovať: „Keď vojdú do triedy, veľkými očami radostne pozerá na učiteľku. Teší sa celým telom. Novučičká radosť. Radosť, ktorá ako zastrúhané pastelky leží v peračníku, len ich použiť.“ Keď sme deťmi, celé naše bytie je vyplnené tým, čo práve cítime. Na všetko reagujeme emotívne, pudovo. Autor zaujímavo vykreslil súvislosti medzi emóciami a telom, akoby to bolo v detstve niečo normálne, čo postupom rokov strácame („celým svojím telom myslela na mačiatko; teší sa celým telom“). Torvund, školený psychológ, dobre pozná účinky včlenenia nevedomých prvkov do vedomia. To Tyrino vyprovokuje hnev: „Má chuť nakresliť niečo naozaj pekné. Ale čo? Tak skrátka začne. Kreslí a kreslí. Ako keby sa čosi samo dialo v nej aj na výkrese. Teší sa, má z kreslenia radosť. [...] Zrazu nad ňou stojí zastupujúci učiteľ. [...] ‘Čo to robíš?’ zisťuje učiteľ. Až teraz to Tyra vidí. Po celom výkrese sú čierne čmáranice.“
Hoci čas deti nevnímajú fakticky, tak ako plynie v skutočnosti, v diele hrá zásadnú úlohu. Odzrkadľuje bolestnosť z plynutia, zacyklenia, keď po prázdninách príde obávané školské obdobie. Predel medzi končiacimi prázdninami a začínajúcim školským rokom hrdinka pomenuje ako roh času. Je to tak blízko, na dosah, nevie však, čo sa za ním skrýva, čo ju čaká. A keďže čas sa nedá vidieť ani zastaviť, ešte viac ju to zneisťuje: „Večer sa v záhrade stmievalo stále skôr. Lístie na breze zožltlo. A vietor ho sfúkaval do trávy. Tyra cítila, ako jej začína temne zvierať žalúdok. O chvíľu príde začiatok školského roka.“
Kým jazyk sprostredkováva horizontálnu rovinu príbehu, ilustrácie ho prekrižujú svojou vertikalitou, aby ten čas trochu spomalili, aby sa čitateľ pristavil a text prehlbujú vo významovej rovine, napríklad v úvodnom obraze: medzi Tyrou a jej novým priateľom-kocúrom vzniká puto. Na obrázku línie týchto dvoch postáv jemne splývajú v jednu bytosť. Aj vo výrazovej rovine obohacujú bohatou škálou konotácií, napríklad surovosť výrazu s akou sú ceruzkou načrtnuté Tyrine spolužiačky v momente, keď ju opäť neprijímajú medzi seba. Kompatibilnosť vizuálnej a textovej roviny knihy umožňuje ich paralelné sledovanie. Symbiotický vzťah – jedno vyviera z druhého, význam preniká od textu k obrazu a od obrazu späť k textu. Ilustrácie tiež upozorňujú na dôležité momenty v texte, ktoré treba rozvinúť, pozrieť sa na ne inak. Striedanie jazykových štýlov a výtvarných rukopisov zas evokuje rôzne nálady. Okrem toho ilustrácie posúvajú význam k ďalším asociáciám. Z textu sa dozvedáme o prvej hodine klavíra, ale z ilustrácie aj to, aká bola, jej chuť, vôňu, atmosféru a môžeme si tam dosadiť čokoľvek – radostná, hravá, dynamická, úžasná...
Text tak ponúka niekoľko možných interpretácií. Od príbehovej roviny cez emocionálne čítanie tým najmenším (keď je Tyra šťastná, smutná, veselá, zdržanlivá). Rozvíja empatiu, súcit, schopnosť počúvať. Je to kniha, ktorá môže sprevádzať človeka celý jeho život a v každej etape v nej čosi nájde. No ak by aj predsa nič, aspoň si pripomenie, aké dôležité je pozerať sa na svet aj očami druhých ľudí.
Beáta Beláková
