Vyhľadávanie
Názov knihy Pierra Bayarda Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali pôsobí na prvý pohľad ako recesia, najmä keď vieme, že autor je profesorom literatúry na univerzite. Ale písať v ľahkom tóne ešte neznamená, že takýmto spôsobom nemôžeme prísť s originálnymi a podnetnými postrehmi. V kultúrnej spoločnosti panuje tichá dohoda, že knihy treba čítať, prečítať ich celé a čo najviac. V skutočnosti môžeme prečítať len nepatrnú časť diel, ktoré sa patrí poznať, a tak nám nezostáva iná možnosť, ako o našom čítaní klamať. Klamať iných, ale klamať aj samých seba, lebo máme výčitky, že sme nesplnili niečo, čo sa od nás očakáva. Profesor Bayard chce nášmu svedomiu uľaviť a ukázať, čo vlastne máme na mysli, keď hovoríme o tom, čo čítame.
Základnou myšlienkou jeho eseje je, že pojem prečítanej knihy je nejednoznačný, preto pri knihách, ktoré cituje alebo komentuje, uvádza, do akej miery je s nimi oboznámený. Rozdelil ich do štyroch kategórií: knihy, ktoré nepozná, ktoré prelistoval, o ktorých počul a na ktoré zabudol. Neuvádza prečítané a neprečítané knihy, lebo taký typ rozlišovania pokladá za neprirodzený a sťažujúci úvahu o tom, ako čítanie skutočne prežívame.
Knihy nečítajú ani tí, ktorí o nich píšu, len to potom nechcú priznať. To nebol prípad Paula Valéryho, ktorý otvorene povedal, že z Proustovho diela prečítal len veľmi málo, čo mu však neprekážalo, aby po spisovateľovej smrti napísal článok, kde zložil poctu jeho umeleckému prínosu. Podľa Valéryho je príliš pozorné čítanie dokonca nebezpečné, lebo nám neumožňuje zachovať si od diela odstup a sústrediť sa na to, čo nás zaujíma najväčšmi: nie dielo samotné, ale to, čo ho spája s ostatnými. Zavádza tak jednu z najbežnejších foriem vzťahu ku knihe: listovanie. Je jasné, že Bayard pri spomínanom článku Valéryho o Proustovi uvádza, že ho tiež iba prelistoval.
Ešte ďalej zašiel v prípade známeho románu Umberta Eca Meno ruže, ktorý tiež iba prelistoval, a navyše ho zaradil medzi knihy, o ktorých iba počul. Potom z románu nielen cituje, ale podrobne rozoberá detektívnu zápletku a význam stratenej časti Aristotelovej Poetiky. Od Eca sa totiž naučil, že „na to, aby sme sa vedeli o knihe podrobnejšie vyjadriť, nie je nutné ju držať v ruke, no iba pod podmienkou, že počúvame a čítame to, čo o nej hovoria ostatní“.
Medzi knihy, na ktoré zabudol, zaradil Bayard Eseje klasika francúzskej literatúry Michela de Montaigne. Upozorňuje na jeden dôležitý faktor ľudskej mysle: „Čítať neznamená len zoznámiť sa s určitým textom alebo osvojiť si určité znalosti, no znamená aj – a to už od samého začiatku – nezvratný proces zabúdania“. Vybral si ho asi preto, že sám Montaigne s týmto problémom zápasil a poctivo sa k tomu priznával.
Cieľom Bayardovej eseje bolo poradiť nám, ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali. Na príkladoch z diel rôznych autorov rozoberá situácie, v ktorých sa môžeme ocitnúť, keď sa hovorí o knihách, ktoré nepoznáme, ale musíme sa k ním vyjadriť, pričom nevieme, čo o nich vedia tí ostatní. Predovšetkým musíme zmeniť náš vzťah ku knihám a nedívať sa na ne ako na nedotknuteľné predmety, na ktorých nesmieme nič zmeniť. Kniha žije tým, čo si z nej čitateľ odnesie, ale potom už tento zisk musí ísť svojou cestou, čitateľ sa musí stať tvorcom, nesmie zostať v zajatí prečítaného textu. Presne v duchu citátu Oscara Wilda, ktoré je mottom knihy: „Nikdy nečítam knihu, ktorú mám recenzovať; človek je potom príliš zaujatý“.
Pierre Bayard: Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali
Preklad: Monika Jurovčáková
Bratislava: Monokel, 2022
