Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2000
„Rána sú plné cudzích slôh,“ píše Jozef Mihalkovič, no nijako sa nezdá, že by sa na to sťažoval, naopak. Z Mihalkoviča, ktorý bol celé roky viac než účastný pozorovateľ, naplno vťahovaný do deja a empaticky prežívajúci, preciťujúci všeličo, čo sa vôkol neho dialo, sa stáva pozorný obdivovateľ všetkých krás sveta, ktorý mnohé v nich ukryté či nimi predstierané chápe lepšie ako ktokoľvek iný.
Prekvapujúca je Mihalkovičova vyrovnanosť, akoby za všetkými pádmi skepsy a neviery sa kdesi žartovne pohojdával obláčik nádeje či možno rozpačitej radosti, zrejme aj preto mu pod ruku idú rýmy v akejsi horúčkovitej ľahkosti – a tá preňho nebývala typická. Ešte sa zastaví, keď si pripomenie, že „svetlo je také isté. Osvetlenie je iné“, a práve ten kužeľ, ktorý mu vyznačuje jeho priestor, ho vyzradí vo svojom čoraz užšom a čoraz úzkostnejšom zábere, napriek všetkým hraným veselostiam („Nezomierame na staré kolená, to sa iba zmráka, / múdrejšie včera večer ako zajtra ráno?“ R. S. trpiaci, s. 36).
Mihalkovičovi život literatúry cez čítanie a spomienky na prečítané celkom bežne vstupuje do jeho každodennosti, a tak je prítomná kniha aj albumom básnických fotografií literárnych priateľov, a nie je už nijaký rozdiel medzi živými či mŕtvymi, medzi geograficky či časovo vzdialenými či blízkymi. Ak by sme večnosť u básnika chceli hľadať iba vo vznešených témach, kam by sme umiestnili napr. báseň Fajka mieru v Múzeu Ľudovíta Štúra s čarovným podtitulom Oľga, s vďakou za zvezenie? A predsa práve v nej autor konštatuje s neskrývanou iróniou: „Ó, muži vedia, čo by malo byť vrcholným číslom na poslednom súde,“ kým žena, dopovedávam, vie, čo treba každý deň, pričom večnosť či nečasovosť môže byť iba súhrnom toľkých „každých dní“. Mihalkovič, ktorý vie, čo znamená „byť básnikom a jednako aj byť“, v lyrike posledných rokov načiera do slovníka všedných rán a nocí, viet, fráz, pohľadov, a to všetko pod dáždnikom či možno skôr slnečníkom akejsi čistej predstavy, možno vznešenosti či sna o „velebe“ (ani takémuto slovíčku sa v básni, iste náročky, nevyhne).
Veľmi šťastný a – ako autor aj v závere knižky objasňuje – v podstate jediný možný názov zbierky v súhre názvov autorových zbierok je jednoduchý súčet, 20 básní. Zdá sa, že premyslená architektúra Mihalkovičovej básne zostáva, len čoraz aktuálnejší sa javí postreh Štefana Strážaya v básnikovej súbornej knihe Plodnosť, že „autor evidentne dospel k vyššej forme a podobe spontánnosti“. Pravdaže, dôsledne organizovanej a kontrolovanej trochu pobaveným autorovým ostrým očkom.
Viera Prokešová
PROKEŠOVÁ, Viera: Rána sú plné cudzích slôh (Jozef Mihalkovič: 20 básní). In: Knižná revue, roč. XI., 7. 3. 2001, č. 5, s. 5.
