Vyhľadávanie
„Ja rodinu mám!“ identifikujem sa horlivo, no vzápätí uvádzam veci na pravú mieru: „Ale niekedy sa cítim ako najopustenejší človek na svete.“ „To je v poriadku, preto ste tu!“ tľapká ma asistent po pleci. (s. 51)
Asi máloktorá kniha bude v súčasnom stave verejného zdravotníctva viac aktuálna ako nový román Pavla Rankova Klinika. A hoci metafora zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sú pacienti bez lekárov ponechaní na pomoc nekvalifikovaného personálu, vyvolá nepríjemné mrazenie, jej ústrednou témou je najmä pocit odcudzenia, nepochopenia a hlboká kríza duševného zdravia.
Medzinárodne uznávaný slovenský prozaik Pavol Rankov je autorom niekoľkých poviedkových zbierok, historických románov zachytávajúcich dejiny dvadsiateho storočia a kaleidoskopickej satiry o vojne - Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias Malej dunajskej vojny, ktorú vydal pod pseudonymom Peter Pečonka. Najnovší autorov román je priznanou poctou Franzovi Kafkovi a súčasne intímnou autobiograficky ladenou spoveďou.
Bezmenná hlavná postava sa počas siedmich dní pokúša vyriešiť svoj psychický problém a navštíviť v zdravotnom zariadení uznávaného odborníka. To, čo ju tam čaká, však pripomína zúfalú snahu Kafkovho zememerača Jozefa K., ktorý sa snaží naplniť svoje pracovné poslanie v nedobytnom zámku nad dedinou.
Prvý deň je klinika zatvorená a protagonista románu sa dostane zadným vchodom iba do kotolne. Mimoriadne ochotný kotolník si vypočuje časť jeho problémov a sľubuje ich prekonzultovať s profesorom. Na druhý deň je lekárska kapacita opäť neprítomná a zdravotnú anamnézu rozprávača preberie recepčná.
Tretie ráno ju vystrieda sanitár z geriatrie, ktorý však ochotou neoplýva a tak sa rozprávač podelí o svoje najintímnejšie suicidálne pocity s rovnako zúfalou pacientkou v čakárni. Profesor sa opäť nedostaví... A v tomto duchu to pokračuje až do nedele. Autor so šibeničným humorom v štýle absurdnej drámy zachytáva aj štrajk zdravotníkov a konšpiratívne stretnutia pacientov s lekármi.
Počas blúdenia po nemocnici a čakania na profesora sa rozprávač vyznáva z pocitov depresie, bolestnej osobnej krízy, problematického vzťahu s členmi vlastnej rodiny a sebanenávisti. To, čo bolo pre neho donedávna hlboké tabu, zrazu ochotne rozpráva aj úplne neznámym ľuďom.
„Budem reštaurovať a recyklovať ďalšiu zabudnutú jazvu, aby som z nej vyrobil čerstvú, ktorá sa dá jatriť. Pri detailnom pohľade do minulosti sa ukazuje, že mám dosť dôvodov hanbiť sa.“ (s. 134)
Sebaironická ľahkosť rozprávania môže prekryť to najpodstatnejšie – obnažovanie a jatrenie tráum muža v strednom veku, manžela a rodiča. Ústredným problémom skrytým za symptómami depresie je najmä hlboký pocit odcudzenosti, samoty, nepochopenia a absencie spriaznenej duše. To, že je ochotný otvoriť svoje najintímnejšie pocity „na počkanie“ doslova každému, nehovorí len o absencii kvalitnej lekárskej pomoci, ale najmä o zúfalej túžbe po pochopení.
Ako formálne naplnenie metafory „nepochopenia“ by sa dal chápať aj vizuálno- dizajnový koncept, v rámci ktorého sú z knihy vytrhnuté posledné strany. Asi máloktorý čitateľ to rozšifruje ako odkaz na nedokončený Kafkov Zámok a bude skôr presvedčený, že mu predali chybný výtlačok. Ktovie koľko reklamácií mali kníhkupci na Zámok, ktorý Franz Kafka už nestihol dopísať... Dostávali od zákazníkov aj otázky typu: „Prečo mám platiť za nedopísanú knihu?“
Pavol Rankov svoje kapitoly nedopísal zámerne a jeho príbeh zostal našťastie otvorený.
Klinika je silnou mužskou výpoveďou nielen v kontexte autorovej tvorby, ale aj súčasnej slovenskej prózy ako takej, v ktorej už viacero rokov dominuje najmä ženská perspektíva rozprávania.
Pavol Rankov: Klinika
Levice: KK Bagala, 2022
