Vyhľadávanie
Marenčin PT 2014
Igor Vodráška sa narodil v Hnúšti. Teraz je Egor Indiani a žije v Prahe. Tam napísal debutovú novelu Rauš.
Ide o jednoduchý, rýchly, bítnický príbeh prikorenený punkom a anarchizmom. Hlavný hrdina Vlado Valas vymetá bary v Hrdošime, fiktívnom meste kdesi v strede Slovenska. V jednom pajzli niekto z bandy neonacistov brutálne znásilní jeho životnú lásku Natality – nakoniec zraneniam podľahne v nemocnici. On si vzápätí počká vytipovaného páchateľa, no v tme naloží inej vyholenej hlave. Toto sú základné dejotvorné prvky nasledujúceho rozprávania.
Valas uteká pred hrozbou náckov do Bratislavy, zároveň rekapituluje svoj študentský život a nachádza jeho veľkú pravdu: týka sa inak všeobecne známeho prepojenia slobody a osobnej zodpovednosti. Nielen táto pravda, ale aj ďalšie textové prvky pôsobia, že autor objavuje teplú vodu a napísal to, čo už možno považovať za dávno dopísané. Ako-tak sa asi má príbeh udržiavať v tempe neustálym raušom (opojením chľastom a drogami) hlavného hrdinu, opisom jeho psychedelických stavov a paranojí. Potenciálneho čitateľa čakajú však okrem tejto samozrejmosti v danom žánri ustáleného hrdinu, okrem onej zmarenej osudovej lásky, aj ďalšie nudné tematické konštelácie, pozoruhodne v tomto smere vyznieva guru na samote v lese. Na prebale sa píše, že je to „temná paródia na motivačné romány o pozitívnom myslení“. Neviem, aká dimenzia textu mi ušla, ale nič také som veru nepostrehol, no ak už to chce byť veľmi paródia, tak podľa prečítaného usudzujem, že zrejme samého spisovateľa a príbehu. Ale dobre. Berme to takto: autor napísal, čo mu ležalo na srdci, a hotovo. Prečo nie? No napríklad ma mrzí, že premárnil šancu autenticky a hlbšie stvárniť fungovanie subkultúry. Namiesto toho sa uchýli k ochotníckej pasáži, kde Valas s ďalším kumpánom prezlečení za skínov zbabrú špionáž u náckov v krčme kdesi pred Pezinkom. Vravím si, aký vtipný tento Indiani, ale nie: autor to berie smrteľne vážne! A smrteľne si zakladá aj na tom, aby poukázal na problém neschopnej polície, stupňujúceho sa napätia, zadubeného Slovenska a aby vyzdvihol liberálnejšie Česko...
Všetko naznačené, aj keď je to neraz úbohé, by som ako čitateľ ešte vedel stráviť, ale neviem sa preniesť, nazvime to mimoriadne jemne: cez prostoduchý jazyk novely. Bez dlhých rečí na záver, dovolím si z neho niekoľko citátov: „ja som premietal, čo sa asi tak môže diať v hlave takej šialenej ženskej“, „je len na nás ako ľudstve a na tebe ako jednotlivcovi, či budeme pľuť proti vetru“, „holt, som len intrúder“, „pri obede som si čítal staré žurnály“, „zaparkoval som na návsi“, „komu bych to mohla řícť“, „a tak som si zbalil sakypaky“, „tak ako za starých časov“, „vychcal som sa a ľahol som si spať“, „kvartír sa porieši v priebehu večera“, „otočila oči na stĺp“, „začal som cítiť vo vzduch trable“.
