Vyhľadávanie
Bratislava, Marenčin PT 2010
Vraví sa, že spomienka je druhá prítomnosť. Pri čítaní tejto knižky som si uvedomil, že autorove spomienky sú mojou prítomnosťou. Napísal ich a zaľudnil tak presvedčivo, že ich opätovne prežívam vlastnými očami a vo vlastnej rodine, ktorá okúsila normalizáciu. Naostatok, o takých našincoch píše aj autor. Konštatuje, že po nočnej Bratislave sa pohybujú chlapíci povyhadzovaní z vedeckých pracovísk i katedier so zákazom prezentovať svoje dielo. A tak sa stávalo, že nie papaláši, ale nepreverená inteligencia sa v krčmách zbližovala s proletariátom. Rozum dá, že kde je pijatika, sú aj protištátne reči. Tie sa, prirodzene, neviedli na pracoviskách, lebo aj rodina musí z čohosi žiť. Účinnosť a veľkorysosť tejto knižky je v konkrétnosti. Šebo opisuje pracoviská, školy, obchody, bufety, prvomájové sprievody, ale aj WC, lebo tam sú našinci ešte smelší ako doma: Píšu heslá, odkazy! Známy Baťov slogan Náš zákazník – náš pán socializmus mierne premenil na Náš predavač – náš pán! Kto nemal kúpeného mäsiara, zelovocára, automechanika, šéfa elektroobchodu, vyskakovať nemohol. Podpultoví kšeftári si bezbranného občana zvaného NULA podávali ako šesták a vyciciavali ako sa dalo. Nad podpultovými kšeftármi však stáli veksláci. Tí postávali pred Tuzexom, hotelmi, kde zavítali cudzinci. Cudzincov, ale aj vekslákov sledovali eštebáci. Podaktorí s nimi aj spolupracovali a veselo podnikali.
Knižka je doslova pyramídou informácií premenených na zaujímavé čítanie. Kto je vlastne autor Šebo? Kde sa tu vzal? Je to spisovateľ, publicista, fejtonista, fotograf? Vychodí mi, že ide o duchaplného kronikára píšuceho svojským žánrom. Čitateľovi predkladá krátke kontrastné informácie, korení ich štipľavou poznámkou, prekvapivou pointou, no najmä autentickou a presvedčivou fotografiou, ktorá je dominujúcim dokumentom.
I keď vtedy vládol Gustáv Husák – čiže Rusák – občania mali vlastné slogany, ako žiť a prežiť: Čo môžeš urobiť dnes – neurob ani zajtra a máš dva dni voľna. Raz darmo, ešte sa nenarodil taký režim, ktorý by prešiel cez rozum schopným sviniarom. Vieme, že z mnohých vekslákov, či mäsiarov a pumpárov sa stali súčasní veľkohubí podnikatelia, majitelia realít, a preto aj „obetaví sponzori“ umeleckých programov, koncertov.
Knižka je zároveň atraktívnou učebnicou histórie a politiky. Autor pripomína, že džina demokracie vypustil Gorbi. Jeho dve cudzie slová „perestrojka a glasnosť“ boli pre našich papalášov postrachom. Práve preto naši občania stáli v šórikoch aj na sovietsku tlač. Ľudia žijúci v neslobodných podmienkach sa učili žiť slobodne. Cez škáročky cenzúry dávala o sebe vedieť inteligencia, umelci, no najmä študenti. Žičlivé kultúrne a demokratické posolstvá prenikali do hudby, výtvarníctva, literatúry, no najmä do neformálnych klubov, kde sa stretávala mládež. Galériu týchto osobností nám autor predstavuje ich fotografiami a stručnou biografiou.
Autor nezabudol ani na nežný prevrat. Zaznamenal, že jeden jeho líder neskôr založil tri nové politické strany. Ba postrehol aj to, že všade prítomná ŠtB nestála bokom ani pri nežnej. I keď história zaznamenala rovný tucet slovenských disidentov, mýli sa. Vďaka preobliekaniu kabátov je ich stonásobne viac. Tí vedia spomínať, rozprávať! V Šebových očiach je najsmelším disidentom istý Vladimír Červeň. Áno, je to on, ten „neznámy“ študent bratislavskej techniky, ktorý roku 1987 hodil na slávnostnú tribúnu plnú papalášov skazené vajce. Roztieklo sa na Šalgovičovom kabáte.
Kolujú chýry, že duchaplný kronikár Juraj Šebo, ktorý pravidelne spisuje naše historické dekády – sa hotuje spísať aj roky deväťdesiate. Ak sa mu opäť podarí tak presvedčivo nastaviť zrkadlo dobe a našincom – máme sa na čo tešiť
