Remeslá a cechy v starom Prešporku - Vladimír Segeš

Bratislava, Marenčin PT 2010

Mnohé remeslá, ktoré kedysi výnosne prosperovali, by dnes už zrejme nikto nevedel ani len dokonale technicky vysvetliť, nieto ešte názorne predviesť. Úspešne sa o to pokúsil Vladimír Segeš. Autor v literárnej skratke necháva pred nami storočiami defilovať remeselníkov, od učňov cez tovarišov až po majstrov. Ich životy podmienené artikulami, cechovými predpismi, štatútmi zasadzuje do kontextu života v stredovekej Európe a – pochopiteľne – vo vtedajšom Prešporku. Nezabúda ani na obdobia nárastu nových remeselníckych odvetví v 18., 19. a na začiatku 20. storočia, ktoré so sebou priniesli aj rozpad cechov a s nimi úpadok cechových tradícií, aj keď v tomto období môžeme hovoriť iba o vyústení procesu, ktorý sa naštartoval v stredoveku. Niektoré remeslá, napríklad mäsiari, pekári, hrnčiari, kožušníci, obuvníci alebo tesári jestvovali už v staroveku, ale remeslá získali svoj charakter práve v stredoveku.

Druhá, objemnejšia časť knihy, sa zaoberá remeselníkmi a cechmi od A po Z a takto koncipované kvantum vedomostí o našich remeselníckych predkoch bude iste vyhľadávanou pomôckou pri štúdiu akéhokoľvek druhu. Namiesto slov chvály niekoľko zaujímavých odborov: apatiekari, baretári, brašnári, cajgári, garbiari, gombikári, halenári, hrebenári, ihlári, irchári, kati, klinciari, knihári, kníhtlačiari, kolári, kordovánnici, kúpeľníci, lodníci, mečiari, medikováči, medovnikári, mieškári, mosadzoolejári, mydlári, nožiari, opaskári, ostrohári, panciernici, pančuchári, ponožkári, povozníci, povrazníci, prámikári, puškári, ránhojiči, remenári, rukavičkári, sedlári, sitári, sklenári, strihači súkna, súkenníci, sviečkari, ševci, štitári, tesári, tkáči, tokári, zlatníci. Na koľkých sme už celkom zabudli? Ale ani v Prešporku a ani v iných veľkých mestách vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchie nemali všetky remeslá vlastný cech (odhaduje sa, že ich bolo spolu asi 150). Napríklad prešporskí sviečkari boli vždy v jednom cechu s mydlármi, aj keď ide o dve rozličné remeslá. Alebo sprvu v Prešporku tvorili ponožkári s baretármi jeden cech, keď sa ujalo nosenie pančúch, pribrali do cechu pančuchárov, neskôr sa pančuchári s ponožkármi osamostatnili. Aj na takýchto zmenách možno pozorovať ducha doby. Zaujímavé je, že niektoré cechy sa tak rozrástli, že sa rozčlenili na osobitné nemecké a uhorské, iba ševci si založili slovenský cech.

Ak neviete, z čoho pochádza učeň – mučeň, nazrite do Segešovej na populárno-vedeckú literatúru nadštandardne zaujímavej knihy.