Recenzia
Matej Makovický
02.03.2021

Reportáž z kŕmenia krutovlády

Witold Szabłowski : Ako nakŕmiť diktátora

Preklad: Karol Chmel

Žilina: Absynt, 2020

 

Jesť sa musí. Tento jednoduchý zákon platí pre hladného roľníka aj pre hlavného štátnika. V nedávnej histórii zomierali pod vládou diktátorov tisíce ľudí. Poľský reportér Witold Szabłowski sa vydal za ich osobnými kuchármi a kuchárkou, aby odpovedal na otázku, ako mohli vôbec potom zasadnúť k večeri. Ako nakŕmiť diktátora vychádza v nakladateľstve Absynt ako menu pre drsných. Päť kapitol opisuje päť diktátorov – Saddám Husajn, Idi Amin, Enver Hodža, Fidel Castro, Pol Pot.

Szabłowského publikácia stojí prevažne na rozhovoroch s ľuďmi, ktorí každodenne servírovali diktátorom jedlo a z kuchyne pozorovali ich vládu. Tieto výpovede dopĺňa autor o historické pramene a svoje zážitky z ciest. Občas nemajú veľkú výpovednú hodnotu (napr. popis cesty do irackého mesta Nadžaf), ale väčšinou nimi Szabłowski charakterizuje atmosféru v krajine. Predvídateľným mínusom knihy je nevyrovnanosť rozprávaní. Reportáže stoja prevažne na rozhovoroch a nie všetci protagonisti sú rovnako zhovorčiví. Preto je časť o Kambodži najväčšmi politická a najmenej hovorí o jedle a tretia kapitola, o Albánsku, je najstručnejšia, hoci úderne vypointovaná.

Práve nad pointou Szabłowského knihy som sa dlho zamýšľal. Nie je totiž veľmi zjavná. Autor sa múdro vyhýba subjektívnemu hodnoteniu politických režimov, podobne, ako takmer všetci kuchári a kuchárka. Explicitne to vyjadruje Otonde Oderu, kuchár ugandských lídrov:

O puči Idiho Amina: „Minulý puč ma naučil, že na prevraty sú tu generáli. Kuchár je na to, aby mal umyté ruky a čistú zásteru. A aby varil. Nič ťa nezbaví práce, lebo keď už urobia puč, prídu s prázdnymi žalúdkami, a ak máš pre nich niečo dobré, je tu šanca, že ťa nezabijú.” (s. 104)

Prostredníctvom osôb kuchárov a diktátorov čítame o utrpení obyvateľstva, o úspechoch, pádoch a všadeprítomnom krviprelievaní. Práve v kontraste medzi historickou úlohou diktátorov a skromnou každodennosťou kuchárov tkvie spomínaná pointa. Pre diktátorov je likvidácia oponentov rovnako nonšalantná, ako pre kuchára porciovanie mäsa pred varením. Paranoja z otravy, nevypočítateľnosť a bezohľadnosť lídra vyznievajú rovnako nevyhnutne, ako znalosť receptov, kreativita a rozvinutá chuť. 

Historické učebnice a dokumenty občas zobrazujú diktátorov ako chladné politické stroje. V tejto knihe sú však ľuďmi. Fidel Castro tu vyznieva takmer ako príjemný a múdry človek. Jeho kuchár tvrdí, že mu „bol bližší ako vlastný otec” (s. 170). Aj Pol Pota opisuje jeho (indoktrinovaná) kuchárka ako vzdelaného a vtipného muža. Takmer dva milióny mŕtvych počas jeho vlády v Kambodži sú historickým faktom – fakt, že mal Pol Pot rád papájový šalát, je obrazom toho, že obete má na svedomí stále iba človek.

Doslovný aj metaforický pohľad „do kuchyne” veľkých diktátorov 20. storočia stojí na subjektivite kuchárov. Preto doslova podnecuje k polemike a ďalšiemu štúdiu nevypovedaného. Subjektivitu v doslove podčiarkuje aj autor, keď popisuje neoveriteľnosť niektorých informácií: „Musíme veriť kuchárom, podobne, ako im veríme, keď jeme jedlo, ktoré nám pripravili. A vlastne, prečo nie, mali by sme si ich zapamätať tak, ako chcú ostať zapamätaní.” (s. 264)

Obsah priam odzbrojuje svojou úprimnosťou a ako publikácia je Ako nakŕmiť diktátora na vysoko profesionálnej úrovni. Jazyková úprava aj obálka sú nenápadné, no úderné vo svojej jednoduchosti. Pre štylisticky precíznu reportážnu formu sa táto kniha dá doslova „zhltnúť” a potom umožňuje dlho tráviť jej správne korenistý obsah.

Szabłowski ponúka úmyselne nedokonalý a respondentsky subjektívny pohľad na diktátorské režimy, nie sociologickú sondu, akou je napríklad podobná kniha Umenie sovietskej kuchyne od Anye von Bremzenovej (Premedia, 2014). Ide skôr o mrazivé príbehy neznámych aj smutne známych ľudí, potvrdzujúce jednu myšlienku: Jesť sa musí, či už je história chutná, alebo nie.