Vyhľadávanie
Keď v roku 2014 založili traja kamaráti, Martin Lipták, Andrej Sarvaš a Miroslav Beňák, združenie Čierne diery, určite netušili, akú mohutnú vlnu záujmu vzbudia a aké rozsiahle následky bude mať ich voľnočasová aktivita. Cestovali spolu po odľahlých, turisticky nezaujímavých častiach Slovenska a vyhľadávali zabudnuté, opustené a často i výrazne devastované architektonické pamiatky. Nielen tie industriálne, ale i vojenské objekty či zanedbané niekdajšie sídla šľachty. Výstupy z ich niekoľkodňových výletov za spustnutými pamiatkami Slovenska v podobe fotografií a textov publikovaných na stránke združenia a na sociálnych sieťach odštartovali pohyb snehovej gule, na ktorú sa postupne nabaľovali ďalšie a ďalšie aktivity a tisícky fanúšikov.
Industriálna krajina
Industriálna krajina vymodelovaná sčasti priemyselnou revolúciou, sčasti povojnovou industrializáciou priniesla nezvratnú premenu. Nielenže zavliekla do prírody urbánne tvary, ale celkovo zmenila štruktúru krajiny (ekonomickú, demografickú atď.). S príchodom postindustriálnej doby sa ukazuje nevyhnutnosť reagovať na radikálnosť týchto premien, usilovať sa o zmäkčenie ich dopadu a o postupnosť prerodu do novej éry. Na mnohých zanedbaných miestach Slovenska sa priemyselný sen rozpadol náhle, bez prípravy, priestor postupne zdivočel a čaká na novú kultiváciu. Zachované, no v súčasnosti opustené objekty predstavujú industriálne dedičstvo, ktoré je možné v lepšom prípade rekultivovať, alebo ho aspoň ochraňovať pred ďalším úpadkom. Predstavujú tzv. „brownfields“, areály nedostatočne využívané, zanedbané, u nás najčastejšie pozostatky priemyselnej, poľnohospodárskej, vojenskej, ale aj rezidenčnej činnosti. V zahraničí dokonca i opustené administratívne budovy, nákupné centrá či obytné budovy.
Čierne diery vyhľadávajú a identifikujú práve tieto industriálne stopy v podobe nevyužívaných budov a areálov, na svojej stránke ich zaznamenávajú do mapy. Z objektov zmizla funkcia, no zostala stavebná podstata a estetická hodnota. A práve tú sa snažia Čierne diery zdôrazňovať, propagovať a stavať na jej základe apel na záchranu objektu.
Sociálne siete
V celom tomto procese zohrávajú zásadnú úlohu sociálne siete. Keď v roku 2015 začali uverejňovať komentované fotografie na facebooku, po dvoch týždňoch mali Čierne diery 1000 fanúšikov, dnes je ich už 32 tisíc. Vďaka vysokému počtu interakcií statusy o pamiatkach bežne zasiahnu 50 až 70 tisíc ľudí. Hneď od počiatku sa tak projekt formoval interaktívne, fanúšikovia stránky reagovali a dávali tipy, kam by bolo dobré zájsť a zmapovať, zaznamenať súčasný stav opustenej pamiatky. Fanúšikovia sa následne významne podieľajú na dopĺňaní detailov k publikovaným fotografiám: „Po publikovaní nového miesta sa nám väčšinou už po pár hodinách ozvú pamätníci alebo ľudia, ktorí tam dodnes bývajú. Nedávno sme napísali o robotníckej kolónii Lucia Baňa pri Vyšnom Medzeve a jeden človek k fotke napísal: „Vidím tam svoju babičku, ako je vonku so psom. Ďalší písali, že tam kedysi bývali. Stojí tam len dvadsaťpäť domčekov, nič viac, a ozvalo sa asi päť ľudí, ktorí v jednom z nich bývali. A toto sa nám stáva pravidelne.“
Začali dokonca organizovať exkurzie po turistami nevyhľadávaných lokalitách, v lete 2018 prespali v Jelšavskom kaštieli s youtuberom Gogom a natočili video z cesty Slavošovským tunelom, ktoré si pozrelo 160 000 ľudí.
Okolo Čiernych dier tak vznikla nezvyčajne širokospektrálna virtuálna komunita, ktorá je nečakane heterogénna. Jej identita pritom nestojí na momente exkluzivity či elitárstva, práve naopak, ide o široko otvorenú komunitu. Spája ju záujem o priemyselné pamiatky Slovenska, ale aj pomerne vzácna ochota prekročiť hranice virtuálneho sveta a aktivizovať sa aj v tom reálnom, predmetnom svete. Projekt Čierne diery je pritom podobne výrazne odstredivý, upriamujúci svoju pozornosť smerom k spoločnosti – a to na niekoľkých úrovniach, v niekoľkých oblastiach.
Spoločenská angažovanosť
Spoločenská angažovanosť sa hneď na začiatku radikálne prejavila v podobe pripomienok k územnému plánu Bratislavy v snahe zabezpečiť citlivejší prístup k industriálnym pamiatkam (Smaltovňa, Cvernovka). Čierne diery sa snažia záujem, ktorý vzbudili, efektívne využiť a produktívne nasmerovať aj prostredníctvom diskusií, výstav a reportáží v printových médiách.
Angažovanosť pritom spájajú s mimoriadne kvalitným estetickým prevedením. Ich tlačené mapy technických pamiatok (2016 Bratislava, 2017 Trnava, 2018 Prešov, Banská Bystrica, Žilina) získali Národnú cenu za dizajn. Grafik Ondrej Gavalda vytvoril nielen čistý dizajn mapy, ale jednotlivé významnejšie pamiatky sú prezentované ako ilustrácie aj s popiskou. Ich výrazná farebnosť sa stala jedným z poznávacích znamení projektu, a dokonca sa prostredníctvom riso-tlačiarne tieto ilustrácie osamostatnili a stali sa jednou z najpopulárnejších „odvetví“ komplexných aktivít Čiernych dier.
V roku 2015 totiž Čierne diery začali spolupracovať s risografickou tlačiarňou Risomat, slepou vývojovou líniou tlače z 80. rokov. Tieto stroje sa vyznačujú „chybovosťou“ (bežne zanechávajú šmuhy, posúvajú farby, ktoré sa potom môžu prekrývať alebo naopak zostanú biele miesta). Výstupy teda nie sú úplne pod kontrolou dizajnéra a táto nepredvídateľnosť či improvizácia pôsobí ako tvorivý moment celého procesu. Používajú farby zo sóje, ktoré sú veľmi výrazné a dajú sa funkčne prekrývať. Úsilie zapojiť nedokonalú techniku, ktorá dnes predstavuje anachronizmus, korešponduje v istom zmysle s trendom nachádzať novú funkciu zanedbaným objektom, pokusom o ich rekultiváciu pre nový účel. Čierne diery oslovili dizajnérov, ilustrátorov, maliarov, aby vytvorili grafiky industriálnych pamiatok, z ktorých sa stal veľký hit, marketingovo vydarený artikel. Vďaka limitovanému množstvu jednotlivých motívov sa však okamžite stal nedostatkovým tovarom, nikdy sa nerobí dotlač a zisk z predaja ide na podporu aktivít združenia. Idyla facebookového komunitného života dokonca zašla tak ďaleko, že vznikla burza týchto grafík, kde si fanúšikovia vymieňali jednotlivé (často ťažko získané a v dlhých radoch vystáte) motívy za iné.
Obrovský úspech knihy
Zdá sa, že Čierne diery nemajú problém s ochotou fanúšikov podporiť aktivity združenia a zakúpením vytúženého produktu finančne prispieť na jeho činnosť. Svedčí o tom aj fakt, že pri crowdfundingových kampaniach nie je problém prekročiť cieľovú sumu či vyzbierať ju za rekordne krátky čas. Pri projekte verejnej lesnej sauny s výhľadom na Spišský hrad, ktorá by mala pomôcť s turistickým ruchom v Spišskom Hrhove, sa cieľová suma vyzbierala za tri dni.
Pravdepodobne v snahe zúročiť popularitu, ktorú si projekt získal, minulý rok vydalo združenie rozsiahlu publikáciu Čierne diery. Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska. Kapitoly v kolektívnom autorstve Andreja Sarvaša, Martina Liptáka a Miroslava Beňáka dopĺňa množstvo fotografií, ale aj niekoľko grafík Daniely Olejníkovej. Kniha však nie je len mechanickým zhrnutím facebookových statusov či instagramových komentárov k obrázkom, ako by sa na prvé počutie mohlo zdať. Funkčne spája dva typy textov: faktografické historické exkurzy do malých dejín jednotlivých objektov či celých areálov a reportážne pasáže z ciest mimo turistické chodníky, ktoré plasticky naznačujú už spomenuté spoločenské či demografické premeny postindustriálneho úpadku niektorých regiónov. Kniha zaznamenala na slovenské pomery nepredstaviteľný úspech. Aj vďaka uhrančivému dizajnu sa stala vytúženým darčekom Vianoc 2018 či až zberateľskou trofejou. Prvé vydanie aj jeho dve dotlače (5000 výtlačkov) sa okamžite vypredali (prvých 1000 kusov za 9 hodín, druhých 2000 kusov za 3 dni, ďalších 200 kusov sa už z e-shopu dostalo aj do kníhkupectiev). Aj vďaka reálnej sile, ktorá v rámci projektu vznikla, sa situácia mnohých objektov mení. A hoci záujem o ďalšiu dotlač by určite bol, Čierne diery sa rozhodli porušiť zlaté kapitalistické pravidlo o nasýtení dopytu a na sociálnej sieti vyhlásili, že nové výtlačky už nepribudnú. Zo získaných prostriedkov sa však budú financovať ďalšie projekty, ktoré určite opäť posunú naše predstavy o tom, nakoľko efektívne sa môže virtuálna komunita angažovať a celkom konkrétne ovplyvňovať reálnu podobu sveta.
Ľubica Schmarcová (1979) je literárna vedkyňa, v roku 2018 jej vyšla kniha pre deti Na kraji lesa.
