Vyhľadávanie
,,Ako vtáci smrti,“ pošepká jeden z hostí v krčme pri pohľade na akýsi nevšedný sprievod vonku na ulici. Koník ťahá voz s jedenástimi debnami. Na kozlíku sedí kočiš a pri ňom jeho pomocník. Za vozom idú v úmornej horúčave dvaja muži v čiernych oblekoch s klobúkmi na hlave – jeden starší s prešedivenou bradou, druhý mladší so strniskom na tvári.
To je jedna z dramatických scén úvodnej poviedky z knihy maďarského autora Gábora T. Szántóa 1945 a iné príbehy. Sprievod prejde ulicami za rastúcej pozornosti dedinčanov aj popri bývalej židovskej modlitebni a škole – ješive, až nakoniec príde na židovský cintorín na konci dediny. Na ňom zložia z voza debny s nemeckým označením Ríšsky úrad pre priemyselné tuky a pracie prostriedky. Vyberú z nich neopracované mydlá veľkosti dlane v rozličných farebných odtieňoch. Poukladajú ich na prestreté modlitebné šále a potom zabalia. Urobia z nich desať batohov. ,,Sú všetky?“ spýta sa starší muž a mladší odvetí: ,,Sú. Spolu tisícštyristosedemnásť kusov. Spočítal som ich.“
Kočiš, ktorý medzitým s pomocníkom vykopal veľký hrob, sa spýta: ,,Aspoň povedzte, prečo práve toľko?“ ,,Toľko ich bolo z okolitých dedín,“ odpovie starší z dvojice a v očiach sa mu zalesknú slzy.
Batohy uložia opatrne do hrobu a zasypú ich hlinou. Počas druhej svetovej vojny sa rozchýrilo, že nacisti v táboroch smrti varili zo zabitých mydlo. Nepotvrdilo sa to síce, ale po roku 1945 namiesto ľudských pozostatkov na mnohých miestach symbolicky pochovávali mydlá.
Z ôsmich poviedok Gábora T. Szántóa v tejto jeho pozoruhodnej knižke (vydanej v Tatrane vo výbornom a citlivom preklade Tamary Archlebovej) sa päť venuje utrpeniu, tragédii ľudí a ich dôsledkom po skončení druhej svetovej vojny, holokauste a nedôslednom trestnom postihu bezprávia a zločinu. Čitateľ nevdojak musí myslieť na to, či spravodlivosť je a bude schopná účinne postihnúť a potrestať aj zločinnosť súčasnej agresie proti Ukrajine, miliónom jej obyvateľov.
Pri knihách zložených z rozličných poviedok ťažko hovoriť o tom, ktorá z nich je najlepšia. Nezvyčajný je dramatický príbeh mladého poslucháča rabínskej školy, ktorý vyúsťuje do zmeny jeho pohlavnej identity a rozhodovania o ďalšom osude.
Pre slovenské alebo lepšie povedané stredoeurópske prostredie je azda najvýstižnejší príbeh Najdlhšia noc, ktorý hovorí o tragickom osude státisícov ľudí postihnutých dôsledkami povojnových deportácií príslušníkov jednotlivých národov. Niekedy pomenovaných akoby láskavejším slovným spojením ,,výmena obyvateľstva“.
Švábsky (nemecký) gazda Wagner sa vo veľkej dedine Taksony v Pešťbudínskej župe bráni neúspešne dôstojníkovi, ktorý mu priviedol zo stanice zo Slovenska vymeneného gazdu Szalóczyho so ženou: ,,My sme neboli volksbundisti. Prečo robia s nami to, čo so Židmi...“ A počas mĺkvej v noci, keď novoprišelci čakajú, že im do Wagnerových domu z nepálených tehál privezú skromné batožiny, sa Szalóczy nezdrží: ,,Ani my sme sem neprišli z vlastnej vôle.“
Szántó píše, že Szalóczyho zvýšený hlas ,,bol čosi ako nôž vrazený do zárubne dverí“. Ale švábskeho sedliaka to nedojalo. Takisto ako ani predtým to, keď ho dôstojník utešoval, že v Nemecku mu bude ,,možno lepší ako tunák“. Azda to napokon aj tak ,,vypálilo“, ale v tých chvíľach, keď Wagnera, Szalóczyho a mnohých im podobných nakladali na vlaky, naozaj nemohli mať pocit, že ich čaká lepšia budúcnosť.
Gábor T. Szántó: 1945 a iné príbehy
Preklad: Tamara Archlebová
Bratislava: Tatran, 2022
