Rezké klopkanie šibalských kopýtok

Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2004

Ilustroval Martin Kellenberger

  Štefan Moravčík je čitateľskej verejnosti dôverne známy vo viacerých spisovateľských polohách. Ako básnik, prozaik, autor literatúry pre deti a mládež, atď. – patrí k viacdomým autorom. Zdá sa, že všade, kde je doma, sa cíti aj najlepšie, a tak čitateľ len s ťažkosťami rozsúdi, v ktorom z týchto domovov je Moravčík pre neho kvalitnejším hostiteľom. 

  Vo všetkých spisovateľských polohách, teda aj v básnickej, konkrétne v najnovšej zbierke Vyhoďme si z kopýtka sa prejavuje jeho vtip a dôvtip, pohotové reakcie, zmysel pre recesiu a  neprestajná hra so slovom. Odvážna ohybnosť jazyka vychádza zo zažitej skúsenosti a charakterizuje autorskú stratégiu. Autor experimentuje s tým, čo je akoby ustálené v ľudskom vedomí, modifikuje výpovede, ktoré veľmi dobre poznáme, hýbe vecami, ktoré už dávno považujeme za „uložené“: „Cigáni mi v bruchu hrajú / na cimbal i na husličky – / Dežo, Lajoš, Lacika, / keď som hladný / (skoro vždycky!), / ozve sa ich muzika“ (s. 11). 

  Knižku môžeme bezproblémovo zaradiť do kategórie literatúry pre deti, ale vzhľadom na jej obsahovú stránku sa nám ponúka ešte jedno upresnenie. Je určená deťom bez rozdielu veku, ešte presnejšie: je bez určenia. Výrazný, ale nevtieravý recesistický moment, prenáša básne tejto zbierky cez generačné hranice ako rafinovaný prevádzač: „Z neba sa cedí liek / pre zdravých, / pre chorých - / vodička, vodienka, vodka... / Na našom dvorčeku / sliepka sa napila, / teraz sa pechorí / a sem-tam motká“ (s. 12).

  Detský čitateľ je primárnym adresátom, v priestore rôznych nuáns nachádza obľúbené farby, zrozumiteľný spôsob výpovede a blízke témy, ako: svet antropomorfizovaných zvieratiek (známych aj exotických) nachádzajúci sa v prírodnom kontexte či spoločenstvo strašidelných bytostí (ježibaba, mátoha, resp. Biela pani) vo fantazijnom priestore. Optickú zložku tejto básnickej zbierky má na svedomí Martin Kellenberger, pričom nejde iba o pôsobivý vizuál básní. Slovo a obraz tu tvoria významovú jednotu.

  Istú výtvarnú znakovosť v sebe nesú aj samotné texty,  viaceré majú povahu kaligramov (zvlnené, voľne rozhodené, prehnuté riadky). Literatúra nie je pre Moravčíka uzavretým priestorom. Literárny text pre neho predstavuje rad možností, ktorých počet nie je stanovený, ba naopak – otvorený a jednostaj sa ponúkajúci na tvorivé využitie: „Papier znesie všetko, / hovorieva dedko. / Môžete ho skrčiť, vystrie sa, / môžete ho šmariť do lesa, / keď si trošku práce dáte, / tak ho ťažko roztrháte / ako gate, / hore-dolu počmárate, / ponúkne vám druhú stranu, / zas môžete čarbať na ňu, / kresliť háky- báky, / robiť klikyháky, / aka-fuka fundaluka“ (s. 28).

  Navyše ak sa k tomuto tvorivému prístupu pridá vkus, istá dávka nadania a remeselnej šikovnosti - na svete je knižka, ktorá má šancu zasiahnuť každého naprieč čitateľskou verejnosťou.

Jaroslav Vlnka