Vyhľadávanie
Laoe Še: Rikšiar
Bratislava, Marenčin PT 2009
Preklad Marián Gálik
Román Rikšiar (1936) je nielen najslávnejším dielom Lao Šeho (1899-1966) a skvostom čínskej literatúry 20. storočia, ale patrí aj ku klasickým dielam literatúry svetovej. Napokon ako jediné dielo modernej čínskej literatúry vychádza na Slovensku už tretíkrát, ako druhá reedícia prekladu Mariána Gálika z roku 1962. Román jedinečným spôsobom približuje zákulisie exotického, typicky ďalekovýchodného rikšiarskeho remesla so všetkými jeho nuansami. (Profesiu, ktorú do značnej miery dnes už vytlačili-nahradili novodobí „rikšiari“ – taxikári). Prostredie, resp. osud jedného konkrétneho rikšiara je však len externou kulisou a špecifickým zorným uhlom pre hĺbkovú psychologickú sondu do univerzálneho ľudského údelu.
Z dnešnej perspektívy je Rikšiar románom historickým, zasadeným do konkrétnych časo-priestorových súradníc. Odohráva sa v Pekingu, krátko pred vypuknutím protijaponskej vojny (1937-45). Čínska spoločnosť tých čias je opantaná peniazmi, úžerníctvom a bezprávím. Ústredného hrdinu, na začiatku románu 22-ročného rikšiara Sianga, spoznávame ako šikovného, mocného, plného elánu a krásnych romantických predstáv o živote. V danom sociálnom kontexte však ako sirota z vidieka, bez kontaktov a zázemia nemôže preraziť. Vlastne môže, keby... A tu sa dostávame k ťažiskovej, nadčasovej línii románu. Príbeh Sianga totiž rieši jednú zo základných otázok ľudskej existencie: ako naplniť svoje ideály a túžby po šťastí a zároveň si nepošpiniť ruky, srdce. Nezapredať svedomie a vlastné morálne prinicípy.
Siang bojuje s nepriazňou osudu zo všetkých síl, ale nie je nadčlovekom. Jeho zdroj duševných i telesných síl postupne vysychá. Jeho duševné rozpoloženie najlepšie vystihujú dve slová: zúfalstvo a bezmocnosť. Aj posledné svetielko, ktoré ku koncu románu v jeho duši zabliká, zhasne. A zhasne aj Siangova duša. Predtým taká žiarivá, oduševnená, čistá. Ku koncu sa jeho spoločníkmi stávajú cigarety, alkohol, bezohľadnosť a drsnosť. Všetko to, čomu celé roky odolával. Čím vždy opovrhoval. Život skončil. Ostalo len holé živorenie – hoci prastará čínska múdrosť tvrdí, že „ani dobrá smrť sa nevyrovná obyčajnému živoreniu“...
Spoločenskokritický román Rikšiar je odvážnou a nemilosrdnou obžalobou súdobej čínskej spoločnosti, nanajvýš nespravodlivej a (morálne) veľmi pokrútenej. Kvôli cenzúre existovalo počas autorovho života viacero verzií Rikšiara. Slovenský prekladateľ siahol po „jemnejšej“ verzii románu, ktorá končí prostým konštatovaním: ,,Žiť zo dňa na deň – to je všetko. Zbytočné je túžiť po niečom viac.“Avšak v čínštine jestvuje aj iná, drsnejšia verzia románu. Záverečnou vetou sumarizuje Siangov tragický údel v jeho celistvosti: ,,Ten kedysi vážený, ambiciózny, romantický, vnútorne orientovaný, individuálny, obdivuhodný Siang s mocným telom... dnes netuší kedy a kde pochová sám seba, ten degenerovaný, egoistický, nešťastný produkt chorej spoločnosti, ten smutný prelud ľudského jedinca, ktorého prilačili k stene.“
Popri majstrovskej psychologicky plastickej kresbe postáv vyniká román aj svojím nezameniteľným jazykom. Čínsky originál je plný nádherného, plnokrvného pekinského dialektu tých čias. Nájsť tomu jazykovú paralelu v slovenčine je veľmi náročné. Treba vysoko vyzdvihnúť prekladateľskú prácu sinológa Mariána Gálika. Pokúsil sa sprostredkovať – najmä v priamej reči – pútavý, živý, podmanivý jazyk. Navyše knihu opatril aj precíznym poznámkovým aparátom k čínskym reáliám a zasväteným doslovom o živote a diele Lao Šeho. Riešenie obálky z vizuálneho hľadiska nepovažujem za veľmi vydarené. Rikšiar v Gálikovom podaní je však rozhodne lahôdkou pre každého, kto má rád kvalitnú, nefalšovanú (čínsku) literatúru.
Elena Hidvéghyová Yung
