Vyhľadávanie
Jean-Marie Gustave Le Clézio
Ritornel hladu
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010. Z francúzštiny preložil Igor Navrátil
„Písanie je pokus o prežitie,“ povedal začiatkom tohto tisícročia Jean-Marie Gustave Le Clézio (1940), štrnásty nositeľ Nobelovej ceny z Francúzska a jeden z najprekladanejších súčasných Francúzov. Povedal to autor, ktorý zaiste nemyslel na honoráre, ale na svoju celoživotnú skúsenosť svetobežníka, stelesnenú vo vyše štyridsiatich dielach (päť v slovenskom preklade), ktorého laureátska reč pred Nobelovým výborom (2008) mala názov V húštine paradoxov. Pravdaže, pod húštinou rozumel súčasnú civilizáciu a pod paradoxmi jej nesmierne hodnotové výkyvy, od nezakrytého vyvražďovania po produkovanie bezmocných a ich nehlučnú asimiláciu. Lebo skúsenosť spisovateľa oceneného ešte stále najprestížnejšou literárnou poctou za „poetické dobrodružstvo a zmyslovú extázu“ vraví, že treba zachraňovať, kým sa dá a kým je čo. Kto iný ako literatúra má vedieť čo zachraňovať, a prečo. Pre Francúza z Nice s anglickými i francúzskymi koreňmi, ktorého „malou vlasťou“ je ostrov Maurícius, ktorého životnými štáciami boli také problémové destinácie, ako Nigéria, Thajsko, Panama, Mexiko a ktorý dnes žije striedavo v USA a Francúzsku, je písanie o amerických Indiánoch, Berberoch, Tuarégoch, Židoch či o Mauríciu takou samozrejmosťou ako písanie vlastného životopisu. Životopisu plného priduseného zdesenia nad tupozrakosťou našej civilizácie, znova a znova produkujúcej nové holokausty. Le Clézio varuje pred zánikom autentických kultúr, lebo vie, že ľudské veci i ľudské nádeje nemôžu bez nich ani v tomto supermodernom svete dostať potrebný nový zmysel. A tento spor v sebe, podmieňujúci prežitie, ponúka vo svojich knižkách svojim čitateľom i svojmu svetu, ktorý napriek všetkému vidí tak nezvratne poeticky.
Román Ritornel hladu je opäť príznačne poetický, zmyslovo vzrušujúci a autobiografický. Okrem toho, že autor si za osnovu prózy o vojnovom hlade zvolil jednoduchú a burcujúcu extázu slávneho Ravelovho ritornelu Bolero s vyzývavým tichom na záver, hlavnou témou románu je trojgeneračná rodina, ktorá po návrate z Maurícia v ohrozenom Paríži prežíva svoju vojnovú degeneráciu. V rozprávaní rámcovanom autorovým zážitkom hladu z vojnových čias a jeho súčasnou reflexiou sa do zorného poľa románu dostávajú tri generácie očividne autorových predkov, z ktorých hlavné miesto zaujíma dievčatko Ethel, zjavne cléziovský obraz autorovej matky, obraz „mladého dievčatka, ktoré sa v dvadsiatich rokoch stalo proti svojej vôli hrdinkou“. Fašizmus rozpínajúci sa zo severu, z juhu i zvnútra vstupuje do života rodiny so svojou devastujúcou silou a Le Clézio s vecnou úzkosťou básnika sleduje plazivý rozpad všetkého, čo rodine dávalo lesk. V Le Cléziovej poetickej vízii vojnového hladujúceho Paríža nevidíme ani tak nemecké tanky, ani okupačné vojská, zato priam bytostne tu cítime zlovestnú konkrétnosť fašistickej ideológie rozpustenú vo vajatavej krutosti pétainovského prisluhovačstva, vydávajúceho protižidovské zákony, organizujúce koncentračné tábory a transporty a meniaceho krajinu na spustnutú pragmu. Ak na začiatku rozprávania o Ethel je Paríž hlavným mestom gurmánskej krajiny s noblesnými snami, v ktorom Ethelin prastrýko môže snívať o Fialovom dome plnom cudzokrajných krás, na konci nachádzame džungľu zdevastovanú hladom, najnižšími záujmami a ľudskou vierolomnosťou. A pre Le Cléziovo videnie hladu je opäť príznačné, že z tohto mravného nihilizmu vyzdvihuje (podobne ako v mnohých svojich prózach) dievčenskú „hrdinku“ Ethel, ktorá sa v novej realite búri proti prázdnemu rojčeniu o kráse a ušľachtilosti, proti salónnym duchaplnostiam i proti bezvýchodiskovej chamtivosti, a do jej nevinných činorodých rúk vkladá štafetu ľudskej dôstojnosti, ohlasujúcu večné právo na sny, na krásu, na rovnosť a slobodný život. Nie je div, že v záverečných pasážach, v tom burcujúcom „egoistickom tichu sveta“ , po doznetom bolere, sa objavujú narážky na súčasné problémy s islamizácou, bezduchosťou Západu bok po boku s pamiatkami na holokaust. Príbeh dievčiny a všetkého, čo s ňou a jej vzburou súvisí, sa takto stáva „príbehom jedného hnevu, jedného hladu“. Je to Le Cléziov hnev ne nevšímavosť, je to Le Cléziov hnev na deficity šľachetnosti. Je to jeho pokus o prežitie.
Alexander Halvoník
