RODINNÁ FOTOGRAFIA - Ján Milčák

Najnovšia kniha prozaika, dramatika a bás-
nika Jána Milčáka (1935) Rodinná fotogra-
fia obsahuje štyri rozhlasové hry z rôznych
období ich vzniku a realizácie: Mačka (1973),
Cela (1974), Rodinná fotografia (1995), Pokušenie
(2010). Autorský rukopis Jána Milčáka je ne-
zameniteľný, dokonca v jeho prozaickej a dra-
matickej tvorbe možno nájsť spoločné motívy
(výtvarné, prírodné) i kompozičné a štylistické
postupy, ktoré inklinujú k reflexívnosti. Repli-
ky v jeho hrách sú krátke, vždy však siahajú do
hĺbky problémov, vykresľujú najmä psychiku
postáv a silné impresie. Tým sa dá vysvetliť
aj takmer úplná absencia autorských pozná-
mok, vyskytujú sa len nakrátko v úvode hier
alebo ich častí a ide o jemný náčrt prírodnej
atmosféry. Príbehy jeho hier sú v podstate jed-
noduché, ale autor vie zo vzájomného vzťahu
postáv alebo ich postojov ku skutočnosti vy-
tvoriť napätie často i bez priestorového pohybu.
Aj čas jeho hier je ohraničený – spravidla ide
o jeden, dva dni. Sú to práve impresie, navonok
nepodstatné, často odťažité dialógy postáv,
z ktorých pramení napätie. Okrem hry Rodinná
fotografia, kde sa ťažšie orientuje v množstve
postáv (preto sa hra väčšmi hodí na rozhla-
sovú či javiskovú realizáciu než na čítanie),
ostatné sa „zaobišli“ s tromi, štyrmi postava-
mi. Napriek tomu, že dve z týchto hier (Mačka,
Cela) sú ukotvené v čase druhej svetovej vojny,
Rodinná fotografia v súčasnosti a Pokušenie
dokonca v 16. storočí, vo všetkých autor nasto-
ľuje a rieši problémy nadčasové. Prechádzajú
kdesi z podtextu, z úzadia až k vyhroteným
existenciálnym situáciám. V hrách čas ply-
nie, pohybuje sa v expresiách a impresiách
ako ľudský život, aby v jednom okamihu, keď
doňho vstúpi smrť, zastal ako na fotografii.
  Podľa editora výberu Petra Milčáka je hra
Pokušenie najzásadnejšia (a s tým sa treba
stotožniť). V nej kulminuje to, čo Ján Milčák
rieši aj v ostatných: zabíjanie, zabitie, vraž-
da, samovražda; vo vojne, v bitke o miesto či
o kúsok chleba alebo vody. V hre sú zaujímavé
úvahové dialógy medzi mníchom a pocestným,
medzi človekom, ktorý chce zostať napriek
pokušeniam silný, a medzi pokušením, zlým
duchom, resp. zlým svedomím. Repliky sú na
hranici poézie, dialógy sú nadčasové aj vďaka
dvom zvláštnostiam: alebo si každá z postáv
hovorí svoje, neodpovedá, akoby nereaguje na
tú druhú, alebo reaguje tak, že mlčí.
  V súčasnosti, keď je výrazná tendencia vnímať
viac vizuálne než audiálne médiá, rozhlasová
hra sa zdá byť zatlačená, tobôž ak vyjde v kniž-
nej podobe. Je to vec záujmu a vkusu, ale súbor
štyroch hier Jána Milčáka možno čítať s takým
potešením z krásy a posolstva, ako napríklad
divadelné hry Čechova či Ibsena.