Recenzia
13.04.2010

Rodinný album - Gabriel Németh

Gabriel Németh: Rodinný album, Košice, Vienala 2009

  Gabriel Németh po zbierkach Za súmraku (2003) a Slnko nad básňou (2004) prichádza s novým opusom. Autor, pôvodným povolaním pracovník knižnice, v ňom predstavuje 63 básní. Osud, život, spravodlivosť či krivda, matka a veľká láska k nej, to sú hlavné tóny Némethovej poézie. Sugestívne tu zaznievajú aj existenciálne témy – bytie a nebytie: „Mesiac, ten starý gondoliér, pláva po oblohe. / Nebo je večný prístav, kde končí každá loď. // Brehy sú / viac než isté. / Všetko je v cene zájazdu, / poukaz platí celý rok. / Po sezóne dokonca so zľavou. / A smrť je ostrý kapitán, / ktorý doplaví každého na konečnú.“  Némethove básne majú silu a obraznosť. Paradoxne, v jeho rodinnom albume nenájdeme len jeho blízkych.  Zbierka v širšom kontexte zachytáva aj ďalšie postavy a javy  autorovej i našej súčasnosti. Schizofrenický mesiac si berie svoj diel z tmy. Noc myslí na Zigmunda Freuda. Všetko je jedna veľká psychiatria a svet je svetom mafianských klanov. Tvrdé, no žiaľ, musíme dať autorovi do značnej miery za pravdu. Silné sú básne, v ktorých sa autor vyrovnáva so svojím ľudským údelom. Čakal na let, no Boh ho stvoril bez krídel. Gabriel Németh však svoj údel berie s hrdosťou muža a s vďakou: „A predsa mi anjel / vložil svoje srdce do dlane...“ A na inom mieste: „Vďaka ti Bože, / že stvoril si ma tak. Už to nebolí.“ Výrazom skromné, no umelecky pôsobivé sú Némethove verše venované jeho životnej družke, mŕtvym básnickým priateľom, ale aj rodnému kraju v okolí Čiernej nad Tisou. Vonia to tu agátmi, tokajským vínom, horúcim letom a prázdninami chlapca, ktorý objavuje svet. No opäť nejde o lacnú idylku. Tak ako v básni Nostradamovo oko: „Vesmír, to Nostradamovo oko bdie. / Nalinkované nebo s heslom, / ktoré pozná iba Boh.“ Pod zdanlivo pokojnými Némethovými vešami vrú naliehavé otázky – zatiaľ bez odpovedí.

Pavol Hudák