Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2011
Preklad Alojz Keníž
Ignatiovi Williamovi Perrishovi vypučali rohy, nie obrazné, ale skutočné. Chcel si ich odpíliť, vykmasnúť, vyrezať – nedalo sa. Ale tým sa to celé iba začalo. Množstvo tajomných úkazov, hrôzostrašných dejov a úplne obyčajných postáv, ktoré v konečnom dôsledku konajú až diabolsky neobyčajne, netvorí len obsah diela. Už aj autor je akýsi čudný. Veď v predslove k svojej knižke Rohy (!) hovorí o tom, že „človeku stačí, ak nájde slepú dvojhlavú kozu, obetuje ju bohu Baalovi, bohyni Aštarte alebo inému dostupnému besu zo šiesteho alebo siedmeho pekelného kruhu....“ a urobí ešte niekoľko mystických úkonov – a potom sa mu bleskovo podarí napísať svoju druhú knihu?! Tak to urobil aj tajomný spisovateľ Joe Hill, ktorého nesmierne teší už úspech jeho prvých dvoch kníh (Oblek mŕtveho vyšiel aj u nás), no na to jeho „vidlicovitý jazyk nenachádza dostatočné slová vďaky“. Brrr, apage, satanas!Lenže satanáš neodstúpi, najmä nie dušu čitateľa. Už ju schmatol a drží ju v pazúroch. Napokon, prečo by aj nie? Ľudia odpradávna veria v existenciu pekla, iba sa o ňom od čias Danteho dosť málo píše – málo vzletne a beletristicky. Ak o ňom vznikne dielo, tak väčšinou iba príručka, ako vyháňať diabla z tiel posadnutých nešťastníkov. A toto vlastne ani nie je kronika pekla, ale mozaika jednotlivých ľudských duší, do ktorých sa peklo preukázateľne nasťahovalo. Hoci iba Ig má rohy, teda viditeľné znamenie, že je satanášovým pomocníkom, poskokom či potomkom, práve on jediný nie je stelesnením zla, naopak, v rámci možností sa snaží byť dobrý. Aj ako milenec krásnej Merrin, aj ako priateľ zradného Leeho, aj ako syn svojich nešťastných rodičov. Nemôže za to, že sa situácia vždy vykryštalizuje tak, akoby mu pomáhal sám Lucifer.V knihe je veľa scén s ohňom, očisťujúcim a zasväcujúcim. V jednej z dramatických chvíľ, keď hrdina horí a koža mu očervenieva a čudne sa leskne, priam cítite zápach spáleniny a potom syčiacu vodu, ktorá hasí oheň. Autor implantuje do beztak hrôzostrašného deja množstvo hadov, zdanlivo neškodných, ale svojou symbolikou vyjadrujúcich to, čo vám sama kniha nikde nepovie na plné ústa: Kde sú hady, tam je aj ich pán – ten, ktorý si Iga vyvolil ako svojho žiaka, nasledovníka či proroka, aby hlásal a dokazoval, že peklo vonkoncom nie je také ukrutné a nespravodlivé ako ľudia, čo o ňom radi rozprávajú krvavé historky.A ak je pravda, že spisovateľovi pomáhal s týmto skvostne dekadentným, brilantne napísaným, bohatosťou a invenčnosťou jazyka priam omračujúcim dielom sám diabol, tak, vážení slovenskí spisovatelia, na podpis zmluvy s ním sa láskavo netlačte a stavajte sa do radu!
