Vyhľadávanie
Hádam najznámejšou osobnosťou našich novodobých dejín je Alexander Dubček (1921 – 1992), predstaviteľ obrodného procesu zo 60. rokov minulého storočia, ktorého cieľom bolo prebudovať vtedajší režim na „socializmus s ľudskou tvárou“. Aj táto snaha naplnila jeho život neustálym stresom, najmä po vpáde armád Varšavskej zmluvy do Československa (21. august 1968). Pestrý veniec udalostí predtým i potom
a napokon tragický koniec Dubčekovho života sú prameňom, z ktorého môžu čerpať inšpiráciu nielen historici, ale aj spisovatelia.
Jedným z nich je Ľuboš Jurík, ktorého Dubčekov život zaujal natoľko, že o tomto symbole Pražskej jari napísal knihu. Žánrovo sa v nej vymedzil konštatovaním: „Nie je literatúrou faktu, ale ani beletristickou fikciou. Je kombináciou oboch.“ Jurík sa opiera o historické reálie a fakty, no domýšľa ich a podľa potreby prispôsobuje hlavnému deju. Práve toto autorovo konštatovanie nás nabáda k tomu, aby sme jeho dielo označili analogicky tak, ako sa pomenúvajú určité žánre v televízii (dokudráma), teda „dokuromán“. Autor sa rozhodol rozprávať o Dubčekovom živote jeho ústami, čo iba zvýrazňuje emocionálne pôsobenie
na čitateľa. Jeho dialógovým partnerom je lekár v nemocnici, kde sa Dubček ocitol po automobilovej havárii. Dubčekovo rozprávanie v prvej osobe vyznieva vierohodnejšie a primeranejšie pre vysvetlenie jeho ideálov, myslenia, povahových vlastností, slabostí, váhania či neistoty. Ľuboš Jurík je viacžánrový autor, a tak v tomto románe zlúčil prozaické videnie (fiction) s literatúrou faktu (non-fiction).
Dubčekovo rozprávanie nie je iba akýmsi retrospektívnym pohľadom na život, ale vystupujú v ňom viaceré reálne postavy politického života tých čias, prostredníctvom neho pochopíme atmosféru i náladu mnohých štátnických rokovaní. Ľuboš Jurík píše o Dubčekovi s empatiou, snaží sa pochopiť jeho omyly, jeho slabosť i to, čo mu väčšina politikov vyčítala – určitú nerozhodnosť. Zaujímavé sú pasáže z čias normalizácie, keď Dubčeka na každom kroku sledovala Štátna bezpečnosť. Nie s veľkým porozumením sa na neho pozerala po roku 1989 aj časť novej politickej garnitúry, ktorá v ňom stále videla bývalého vysokého funkcionára komunistickej strany. Autorova zručná fabulácia, presvedčivé dialógy a citlivo opísaná dobová atmosféra sú faktory, ktoré ma oprávňujú hovoriť o vydarenom Juríkovom „dokurománe“.
