Rok v Šamoríne / Egy év Somorján - Judita Kaššovicová - Oáza s rozcíteným prameňom

Oáza s rozcíteným prameňom

Oáza s rozcíteným prameňom

Judita Kaššovicová: Rok v Šamoríne / Egy év Somorján, Šamorín, Vl. nákl. 2007

  Dvojjazyčná básnická zbierka (verše do maďarčiny preložil Elemér Tóth) s dvomi CD (v slovenčine a maďarčine) poetikou, muzikálnosťou, ilustračno-fotografickým vybavením i typograficky nadväzuje na Šamorínske verše z roku 2005. Už vtedy som konštatoval, že to bola jedna z najkrajších kníh poézie daného obdobia, a že to bol ojedinelý projekt, ktorý do hodnotového spektra slovenskej lyriky prostou, folkovou rečou vrátil bezprostrednú emočno-intímnu väzbu na blízky priestor. A to esteticky veľmi sugestívne a odzbrojujúco. Ukázal tak však oveľa väčší priestor vlastnej tvorivej realizácie a zároveň priestor prekvapivo nadšamorínsky, neprebádaný, obchádzaný autormi a autorkami utiekajúcimi sa do všetkých možných-nemožných normálností aj nenormálností a často iba preto, aby to vyzeralo akože echtovne básnicky. Kaššovicová pritom vyzerá akoby si nevidela ďalej od nosa, pravda ale môže znieť aj takto: nie je slepá! Nie je slepá slepotou tých, čo zaostrujú na diaľku a zakopnú pri druhom kroku, ospievajú alebo spochybnia méty najvyššie cez abstrakcie najjemnejších zŕn, no keď majú niečo povedať naozaj od podlahy chvíle a, povedzme, od stropu srdca, sú mimo.

  V súčasnosti chápeme našu poéziu ako koexistenciu množstva autorských poetík, dôležité je, aby sa každá sama v sebe správala charakteristicky, aby sa sama vedela argumentovať, a to presvedčivo! Univerzálne kritérium neexistuje, len akosi apriórne priznávame status poézie knihám, ktoré sú napohľad zložité, intelektuálne a vážne. Čo je aj v poriadku, ale iba potiaľ, pokiaľ uznáme hodné bytia aj knižky postavené opačne, no s nepoľavenou originalitou. Rok v Šamoríne patrí medzi tie druhé, ale nie druhoradé. Veď pocitová realita s melanchóliou, nostalgiou, blues, s životným optimizmom a gospelovou radosťou, s otvorenosťou prijímania prítomnosti i spomienok, s farebnosťou vízie a až s detskou chuťou rypnúť si tam, kde to dospelí už nevedia, to sú veci pre poéziu priam domovské: „Z oblaku strihli si / divoké husi. / Pierkom na studne / píšu, že tu si.“ (s. 37). Uvedené lyrizačné prvky vytlačili z básní myšlienku, zostal v nich len ťah po nej, domnienka, fragment, brázda vpitá do dunajskej vody. Kaššovicová tak paradoxne zvyšuje hodnotu vlastného autorského gesta: proklamovaným šťastím („Som rozjarená / som nadšená životom“ (s. 25)), programovým sústredením na pominuteľné detaily, privátne akoby bezcenné, no harmonické obrázky poukazuje na bezstarostnosť, neťaživosť, čím sa stáva nenásilne terapeutická. Uznávam však, že kompozične a tvarovo môžu mať k básňam mnohí výhrady.

  Dnešná poézia si potrpí na pestrosť a aj vďaka Judite Kaššovicovej pestrá naozaj je. Páči sa mi, že autorka sa nevzdáva tvorbou tvoriť krásu + slovensko-maďarská verzia + znovu sa mi páčilo CD + milé fotografie = šamorínska oáza má dobrý prameň.

Radoslav Matejov