Priepasť je svojho druhu autorskou exhibíciou, bestseller známeho a populárneho autora rozkročený kdesi medzi žánrom – psychologickým trilerom a filozoficko-psychoanalytickým románom, ktorý pomerne prístupnou, popularizačnou formou ilustruje problém solipsizmu. Román, ktorý sa prakticky celý odohráva v relatívne malom priestore a sotva kedy opúšťa vedomie, pričom autorskou stratégiou akoby bolo zneisťovanie čitateľa, čosi, čo aktuálne populárna kultúra pomenováva slovíčkom „mindfuck“ a kým toho nebola plná, pokojne by sme to mohli nazvať pocitom úžasu, nie nevyhnutne spojeným s vonkajšou ontologickou realitou, ale prameniacim z toho, ako fungujeme, keď sme sami, v zátvorkách nášho vlastného vedomia. Rukojemníci samých seba, trýznení bytím na samú hranicu znesiteľnosti.
Slovami Kariku samotného, respektíve slovami jeho postavy: „Do prázdna sa dá zrútiť na tisíc spôsobov.“ Dá? Ale iste, a preto je dôležité udržiavať si odstup a rozlišovať medzi psychológiou, psychoanalýzou a psychiatriou. Na to, čo sa hlavnému hrdinovi Karikovho románu deje, sú totiž celkom dobré tabletky, len mu ich nepredpíše ani psychológ, ani psychoanalytik, ale práve psychiater, čo však neznamená, že hlavná postava je blázon. Nie je, je iba literárnou postavou, teda kýmsi, kto je nástrojom, prostredníkom, otrokom autora. Ale to len tak, do samotného odseku, aby sme Priepasti neurobili medvediu službu tým, že by sme ju zbytočne nadinterpretovali.
Lebo Priepasť ma vlastne ako zážitkového čitateľa, na takej tej čisto recepčnej úrovni, kde mám byť vtiahnutý do deja a kde sa mám akosi stotožniť s postavou a tým sa vydať do autorových rúk, nekonečne nudila. A nie je to názor, a hodnotenie už vôbec nie, len pomenovanie pocitu, ktorý nevypovedá o kvalitách predmetného textu vôbec nič, zato vypovedá všetko o jednom z možných čítaní Priepasti, pričom mimoriadne zaujímavé by bolo, ak by si titul skutočne prečítal ktosi, komu by sa chcelo pustiť s Karikom do polemiky. Medzi intelektualizovaním a banalitou je totiž veľmi úzka hranica a mne sa tak zdá, že Karika na nej tentoraz celkom vedome balansuje.
Literatúra už zo svojej podstaty nemôže byť univerzálna (a nie je) a Karikovi ku cti slúži, že aj teraz zostáva pri tom balansovaní oboma nohami pevne na zemi a píše mimoriadne poctivo, v najlepšom slova zmysle autorsky a čitateľ je preňho viac partnerom v úvahách ako kýmsi, kým sa dá len tak ľahučko manipulovať. A čím viac človek pri čítaní googli a pociťuje potrebu „dovzdelať sa“, tým je to lepšie.
Viem si predstaviť, že Priepasť môže byť románom jedného čítania, veľmi intenzívneho, sugestívneho, silného v tom zmysle, že človek má chuť vždy prečítať si ešte jednu stranu, ešte kúsok a ďalší kúsok a zrazu je ráno a on vôbec nešiel spať a bol to mimoriadne dobre strávený čas – a pritom sa toho v tej knižke skutočne dramatického zas tak veľa nedeje, respektíve deje, ale je to dramatické tak inak, menej prvoplánovo, ťažko sa mi však predstavuje, že by sa niekto ku Priepasti vracal kvôli textu samotnému. Kvôli vetám, ktoré nie sú len presné a na svojom mieste, ale sú aj samé osebe krásne, čo už je ale znova iný spôsob čítania. Zároveň si viem predstaviť, že Priepasť môže byť práve tým Karikovým románom, ku ktorému sa treba vracať, čítať ho pomaly, dôsledne, premýšľať a spolutvoriť – ja som síce, žiaľ, zostal vonku, to však nie je autorov problém, ale môj.
A vlastne ani môj problém to nie je, Priepasť nie je jediný výborný román, čo ma nudil a o páčení sa či v tomto prípade nepáčení sa skutočne nemá zmysel ani len uvažovať, lebo u Kariku jednoducho táto čisto vkusová rovina nie je.
No dobre, a čo s tým? Karikovi programoví čitatelia vedia veľmi presne, niektorí asi môžu byť sklamaní, trolinka, lebo nie je to ten istý Karika, a niektorí budú ešte nadšenejší ako zvyčajne, lebo práve Priepasť je najviac Karikovým románom. No a všetci ostatní, dosiaľ váhajúci, majú ďalší dobrý dôvod to s ním skúsiť. Lebo Karika sa už vlastne stal svojou vlastnou literárnou inštitúciou a patrí sa ho poznať, minimálne kvôli prehľadu. A stále platí, že bez Kariku by súčasná slovenská literatúra bola podstatne chudobnejšia.
Juraj Malíček
