Román môjho života - Môj tip

Román môjho života

Gabriel García Márquez

Román môjho života

Bratislava, Ikar 2004

Preklad Martina Slezáková

 

Rozprávač sa rozhovoril o sebe. Ten, kto čaká suchú autobiografiu, pamäti z povinnosti, či márnomyseľnosti, ako je to módne u slávnych, je na omyle. Márquez prichádza s románom, ktorý nie je v názve iba symbolicky. Jednoducho, je tu jeho ďalší veľký príbeh. Veľký nie preto, že takým naozaj bol, ale preto, že ho takým napísal.

Detstvo plné chudoby so starostlivou matkou a túlavým otcom, ktorý prejavoval obdivuhodný talent pre neskutočno. To je pozadie, na ktorom sa sen zákonite stával doplnkom reality, aby ju bolo možné prežiť bez ujmy na zdraví a rozume. Aby bol život lepším, prifarbovalo ho rozprávanie. Nie rozhlas, či televízia, ale rozhovor medzi ľuďmi bol tým pravým médiom, ktoré informovalo, ozdravovalo a miesilo život do spoločnej človečenskej masy v roztratených a zastrčených kolumbijských chatrčiach. Každá správa zvonka tam prichádzala zvetraná týždňami nepriechodnej cesty a myšlienkou rozpitou na papieri po nočných lejakoch. V tomto svete, kde rozprávanie znamenalo život, kde narodenie i smrť nebolo ničím výnimočné, vyrastal Gabriel García Márquez.

V biede, kde často nebolo čo do úst, mladý Márquez nemohol pred matkou vysloviť znepokojivejšiu víziu, akú jej oznámil po ceste, keď z núdze išli predať starý dom: “Chcem byť spisovateľom!” A nielen vyslovil, ale i zotrval. Vôbec nebolo isté, že sa mu to naozaj podarí, pretože pochádzal z rodiny, “kde sa túžby vydávajú za realitu a domnienky za pravdu”. Nie však len preto. Tisíc ráz ho život pokúšal, aby robil čosi iné, čo ho naozaj uživí a zabezpečí mu spokojnejší život. A keď ide o život, aj literatúra musí ísť bokom. Ani v najťažšom období však písanie nezanedbal, vydržal pri novinárčine, hoci až po niekoľkých knihách, po štyridsiatke, dostal za autorské práva prvé peniaze, o ktorých stálo za to zmieniť sa aj v biografii.

Na začiatku ale bolo slovo. A to slovo bolo u autorov pred ním. Dychtivo čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Celé básne a citáty z prózy vedel naspamäť a prekvapoval nimi učiteľov, ktorí o dielach hovorili, ale zväčša ich nečítali. Skrátka, bolo to s ním na nevydržanie. Príliš horlivým čítaním a premýšľaním priviedol svojich príbuzných k pochybnostiam o tom, či je vôbec normálny. Čítajúci ľudia a veľká knižnica – to boli jeho spojenci. Raz mu jeden zo študentov na rozlúčku daroval čosi, čo mu tajne závidel, to, o čom viacerí hovorili ako o mimoriadnosti – Dostojevského Dvojníka. Teraz bol jeho a konečne si ho mohol prečítať. Pre Márqueza to bola udalosť. Niečo ako prvá sexuálna skúsenosť, ku ktorej sa dostal celkom nečakane. Zážitok, na ktorý sa nezabúda.

Márquezov román je riekou, ktorá spája nespočetné prúdy príbehov, spomienok a myšlienok. Všetko iste nebolo tak, ako si na to po rokoch spomína. Sám dobre vie, že najmä pamäť mladosti dýcha spolu s človekom a dotvára sa po celý život. Modeluje predstavy, vízie a spomienky do tvarov duše dieťaťa. Sen, fantázia a realita sa stretajú na jednom obraze minulosti ako farby a lahodne sa dopĺňajú. Román môjho života je aktuálnym príkladom, ako mág slova dokáže spojiť nesúrodý materiál reality do plynulého rozprávačského toku, kde ťa nerušia rýchlejšie spády ani pokojnejšie zátoky, kde si nevšimneš, že po kolumbijskej rieke si preplával do iného časového pásma alebo sa vrátil späť. Jednoducho uveríš, že toto je život, ktorý dáva nečakane ťažké otázky. Ako tú, na ktorej ho chcel nachytať učiteľ, aby dokázal, že študent Márquez nepatrí na Lýceum svätého Jozefa: “Myslíš si, že Boh dokáže stvoriť taký ťažký kameň, že ho neunesie?” Nebol to jediný chyták, ktorý mladému Gabovi komplikoval život. Vymotávanie sa z klbka pochybností, prebíjanie sa životom, v ktorom nič nebolo isté a nič nespadlo z neba samo, spolu so zaujatosťou pre umelecké slovo – to všetko z Márqueza vykresalo osobnosť, aká dnes oprávnene rekapituluje a spomína. Nie, aby priniesla spomienky známeho autora. Ale preto, aby literárnym šarmom a majstrovstvom slova potvrdila, že ho píše veľký rozprávač s kyprým talentom a nevysýchajúcou chuťou.

Marian Škotka