Vyhľadávanie
Pavol Rankov je nepochybne naším úspešným prozaikom. Potvrdzuje to čitateľský záujem, skutočnosť, že niektoré jeho diela sú hojne prekladané do cudzích jazykov, niekoľko aj medzinárodných ocenení a literárna kritika tiež, hoci tá vyslovuje i výhrady (čo je napokon jej poslaním). Titul najnovšieho, štvrtého autorovho románu Legenda o jazyku je pútavý, vyvoláva zvedavosť, podnecuje predstavivosť. Nebudem asi jediný, kto si predstavoval, že pôjde o jazyk ako reč, teda že románová zápletka sa bude krútiť okolo dajakého starobylého či takmer zaniknutého jazyka, ktorého tajomstvo je potrebné rozlúštiť. V skutočnosti v románovom dianí ide o jazyk hmatateľný, teda o ľudský orgán. To sa prozaikovi vydarilo! Poďme však na vec poporiadku.
Časovo je dej románu situovaný veľmi presne, a to do jesene 1972, i keď v akomsi prológu, ktorý nesie názov Z Handlovej do Prahy (1968 – 1972) sa cez osud rodiny Dobrotkovcov v skratke načrtáva politicko-spoločenský vývin Československa v uvedených rokoch. Román má štyri ústredné postavy, študentov histórie 1. ročníka na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, dvoch chlapcov a dve dievčatá. Jedna dvojica sú Pražania a druhá Slováci, ktorých rodiny sa presťahovali do Prahy, keďže ich otcovia tu našli pracovné uplatnenie. V čase, keď začínajú študovať, sa zhodou okolností chystá exhumácia a následná odborná expertíza telesných pozostatkov sv. Jána Nepomuckého, ktorá má vyvrátiť či potvrdiť (ale v danom čase z ideologických dôvodov rozhodne vyvrátiť) tradovanú legendu, že jeden Nepomuckého orgán – jazyk – zostal celé stáročia neporušený, keďže ani pri mučení nevyzradil spovedné tajomstvo. Študentom histórie v tom čase o Nepomuckom a príslušnom historickom období prednáša odborný asistent doktor Šindelář, ktorý ako pravoverný marxista, prirodzene, nemôže pripustiť, že by na tej legende mohlo byť čo len zrnko pravdy. Naša štvorica sa začne – v záujme pravdy a s horlivosťou prislúchajúcou mladým inteligentným ľuďom – o exhumáciu zaujímať, nájde si cestičky k odborníkom, ktorí majú Nepomuckého pozostatky preskúmať, a dostáva sa aj do mierneho konfliktu so Šindelářom. Dôležitým bodom diania je okamih, keď sa „na scéne“ objavuje eštebák, tiež horlivý, ktorý viac-menej z vlastnej iniciatívy, aby získal u nadriadených dajaké body a mohol byť povýšený, začne štvoricu sledovať. Keď potom vykonštruuje „študentské nábožensky zamerané pravicovo rozvratné zoskupenie“ (s. 247), všetko speje k až prekvapujúco, nečakane tragickému koncu (ktorý vnímam ako plusové body pre Rankova). To je základný dejový rámec románu – rozvrhnutý do kapitol s označením Prvý týždeň, Druhý týždeň..., posledná je Šiesty týždeň –, ktorý je umne ozvláštnený viacerými zápletkami, dokresľujúcimi atmosféru doby (napr. účasť na rockovom koncerte, ktorý rozoženie Verejná bezpečnosť).
Autor si však zrejme bol vedomý, že fabula, ktorú mal k dispozícii, mu asi sama osebe na román nevystačí, preto rozvinul ešte jednu dejovú líniu, odohrávajúcu sa v prítomnosti. Tu do románu vstupuje priamy rozprávač, ktorý rozpráva o svojich návštevách u duševne postihnutej staršej ženy, ktorú v rodine volajú Tetuška a o ktorú sa striedavo starajú príbuzní. Všetci sú presvedčení, že jej nesúvislé, zmätené reči sú výplodom chorej mysle, len rozprávač je pri počúvaní pozorný, a preto si uvedomí, že sa za nimi ukrývajú v mladosti skutočne prežité udalosti. Prirodzene, čitateľ od začiatku vie, že Tetuška bude jedným z dvojice dievčat – študentiek histórie v zimnom semestri 1972, takže v tomto prípade sa nijaké prekvapenie nekoná. Kapitoly Tetuška 1 – 5, popretkávané pomedzi kapitoly základného dejové plánu, sú však dobre napísané, dokresľujú obludnosť totalitného režimu, ktorý zničil aj život tejto románovej postavy, umocňujú zážitok z čítania.
A je tu ešte jedno ozvláštnenie prozaického tvaru. Každá kapitola románu je uvádzaná citátom z diela niektorého svetoznámeho intelektuála (napr. Michel Foucault či Sigmund Freud). V prípade kapitol so slovom týždeň v názve sa k nim pripája ešte citát – nepochybne autentický – z niektorého „Rozkazu ministra vnitra ČSSR“ zo sedemdesiatych rokov, poskytujúceho inštrukcie pre prácu socialistických tajných služieb. Tu je jeden z nich: „Získávání tajných spolupracovníků je prováděn: a) na základě ideových pohnutek kandidáta, b) na základě hmotných výhod, c) na základě kompromitujících okolností, které kontrarozvědka zjistila o kandidátu.“ Tieto citáty názorne ukazujú, v akom systéme sme žili.
Pre Rankovovu tvorbu ako takú je charakteristická plynulosť autorskej výpovede, nápaditosť opisov situácií, štylistická zručnosť. Aj Legenda o jazyku je napísaná s istou eleganciou, ba až ľahkosťou. Jej slabinu však vidím v tom, že tu predsa len chýba presnejšia či hlbšia psychologická kresba postáv a ich vzťahov. Postavy akoby boli od začiatku hotové (sťa bez minulosti) a v románe len plnia roly, ktoré im autor prisúdil vo svojom príbehu. Typický je z tohto hľadiska doktor Šindelář, prednášajúci históriu, ako predstaviteľ normalizačnej garnitúry vysokoškolských pedagógov. Týka sa to však aj jeho kolegyne, ktorá vyučuje dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a Komunistickej strany Československa, a študentky, ktorá je ročníkovou predsedníčkou Socialistického zväzu mládeže (múdrosťou práve nevyniká). Rovnako jednoznačné sú aj postavy z opačnej strany barikády, teda naša štvorica študentov a študentiek, všetci majú vyhranený názor na normalizačný režim, sú jeho tichými odporcami, ktorí sa púšťajú do opatrnej polemiky s dogmatikom Šindelářom. S výnimkou Tomáša však nie je bližšie vykreslené ich sociálne zázemie, a teda nie je jasné, ako sa názorovo formovali. Týka sa to aj Táne, pôvodom zo Slovenska, ktorá vôbec nevie, čo robí jej otec v Prahe, len čitateľ sa v závere dozvie, že je vysokopostaveným dôstojníkom socialistickej kontrarozviedky.
A ešte jedna poznámka, ktorá sa netýka priamo estetickej kvality diela. Text vykazuje jeden nešvár, ktorý sa nám v poslednom čase akosi pri grafickej úprave (či už pri písaní) kníh rozmáha: úplne zbytočné vynechávanie riadka medzi jednotlivými odsekmi (ktoré, mimochodom, slovenská pravopisná norma nepozná). V tomto prípade to ide až do absurdity, keď je viackrát medziriadkovou medzerou rozdelený aj dialóg.
Pavol Rankov románom Legenda o jazyku potvrdzuje svoje postavenie nášho popredného prozaika. Čitateľom opäť ponúka pútavú prózu, ktorá prostredníctvom fikcie presvedčivo poukazuje na deštrukčnú silu politického systému, v ktorom sme štyridsať rokov žili, priam na jeho neľudskosť. Má nespornú umeleckú hodnotu, ako aj potenciu opäť zaujať i zahraničných vydavateľov. Na druhej strane treba povedať, že nejde o dielo kvalít celkom výnimočných.
