Romantizmus v globalizme - Rudolf Chmel - My a tí druhí

My a tí druhí

My a tí druhí

Rudolf Chmel: Romantizmus v globalizme, Bratislava, Kalligram 2009

Najnovší opus Rudolfa Chmela s trochu zašifrovaným názvom Romantizmus v globalizme je profilovým zväzkom. To znamená, že si ho autor zostavil z tých štúdií, statí, článkov, kritík, rozhovorov, ktoré najlepším a najvhodnejším spôsobom charakterizujú jeho dlhodobé a početné aktivity. Vonkajším impulzom bolo životné jubileum. A tak možno povedať, že táto objemná publikácia (vyše 600 strán) autora nielen významne prezentuje, ale aj reprezentuje.

Rudolf Chmel vstúpil na literárnu scénu ako literárny historik, ktorý sa neskôr pretransformoval na komparatistu, skúmajúceho najmä slovensko-maďarské vzťahy. Ako literárny histo­rik sa totiž dôkladne a pomerne dlho venoval najmä slovenskému romantizmu, teda v podstate obdobiu nášho národného obrodenia. Ak chcel Chmel obsiahnuť skúmanú problematiku globálnejšie, nemohol sa obmedziť len na literatúru, musel sledovať i celý kultúrny a spoločenský kontext. Tak sa postupne vypracoval na znalca celej epochy. A keďže Slováci žili v 19. storočí vo viacnásobnom štáte s maďarskou dominanciou, začal si všímať aj slovensko-maďarské vzťahy. Od komparácie príbuzných či protikladných javov z literárnej a kultúrnej oblasti sa prepracoval k témam kultúrnopolitickým a politickým, o ktorých začal uvažovať už v mierke Strednej Európy. Napokon ho tento proces zatiahol aj do praktickej politiky.

Pokiaľ ide o slovenský romantizmus, do prítomnej knihy pojal najmä portréty jeho významných predstaviteľov, Štúrom a Hurbanom počnúc. Túto osobnostnú líniu potiahol i ďalej, cez profil Ivana Kadlečíka vlastne až do prítomnosti. Vcelku možno povedať, že ho vždy zaujímali najmä charaktery, ľudia a z nich najmä tí, ktorí „stúpali národu do svedomia", nie tí, ktorí ho len velebili. Je to pochopiteľné (takto si počínali viacerí pred ním, Matuška a ďalší), pretože pokrok ide cez kritiku, a nie cez pochlebovanie. Aj preto, že ho vždy zaujímali spory, sa orientoval na názorovú sféru, na diskusné a polemické stránky našej minulosti. Na tie, ktoré súviseli s literatúrou (celá kritická reflexia či satira), ale aj – a v poslednom čase najmä – s otázkami národa.

  Národnej či národnopolitickej problematike venoval Chmel veľa priestoru. Vyrovnával sa s ňou ako autor i ako editor (Slovenská otázka v 20. storočí) a veľa miesta jej doprial aj tu. Je to nepochybne najživšia časť knihy. Autor vždy vy­chádzal z minulosti – a to nielen z faktov, ale bral do úvahy aj mýty, legendy, stereotypy - no najviac ho pobádala (a iritovala) súčasnosť. Chmelove vstupy na túto ešte stále horúcu pôdu mu získali prívržencov, aj odporcov, ponajviac z radov tých, ktorí sa nevládali rozlúčiť s legendami a ktorí neprestali veriť na rozličné protislovenské sprisahania. Chmelove názory pod­mieňujú jeho detailné poznatky o problematike, díva sa na ňu z väčšej výšky, z odstupu, a berie do úvahy aj pohľad a názory tých druhých, neodvrhuje ich apriórne. Pritom – a toto sa mu zasa málo uznáva – bytostne ho zaujíma Slovensko, slovenský národ, jeho identita, jeho osudy a jeho terajšia tvár. Čo ho na tom všetkom mrzí, je akási nehotovosť, nedotvorenosť veci, o ktorú ide, živená tými, ktorí by mali pracovať na onom dotvorení, dovŕšení, aby sa dalo ísť ďalej, vyrovnaným krokom s inými. Z tohto hľadiska skúma aj rolu intelektuála v dejinách i prítomnosti a jeho závery nie sú vždy povzbudzujúce.

Pojem romantizmus sa netýka len obdobia národného obrodenia, ale aj našej povahy, našich reakcií na historické výzvy a napokon aj autora samého. Na zadnej strane obálky totiž píše, že v jeho úsilí presvedčiť čitateľa o svojej „subjektívnej“ pravde, je tiež čosi romantické. Možno je to tak, ale dôležité je, že poznatky, ku ktorým za desaťročia dospel, nie sú výrazom romantických ilúzií, lež výsledkom triezveho, vecného a analytického uvažovania. Preto jeho odpovede na aktuálne, hoci stále tie isté otázky (ich zložitosť navršovaná dejinami vylučuje striktné závery) posúvajú naše poznanie ďalej. Či posunú aj spoločenské vedomie, nevedno.

Vladimír Petrík