Vyhľadávanie
Cesta do neskrotenej duše
Peter Bešenyei: Rómske ticho, Bratislava, Don Bosco 2009
Autor tejto zaujímavej prózy sa chcel stať misionárom. Predstavoval si, že pastoračnú činnosť bude vykonávať ďaleko od Slovenska. Roku 1987 vstúpil do saleziánskej spoločnosti a o päť rokov ho vysvätili za kňaza. Lenže človek mieni a Pán Boh mení. Tak to bolo aj v jeho prípade. Namiesto cesty do ďalekej cudziny ho čakala pastorácia doma. Medzi rómskou komunitou. Peter Bešenyei dvadsať rokov hlásal slovo božie v rómskych osadách v Bardejove (Poštárka), v Lenártove, v Jarovnici, v Michalovciach (Angi mlyn) a od roku 2008 na chýrnom košickom sídlisku Luník IX. Skúsenosti z práce s Rómami sú obsahom jeho knihy. Počas tohto pôsobenia zistil viacero skutočností. Jednou z nich bolo poznanie, že cesta do rómskej duše je náramne namáhavá: „Róm je iná duša, iná hlava, iný človek...“ Druhou skutočnosťou bolo zistenie, že „len materiálna pomoc Rómov nespasí... Róm potrebuje novú mentalitu. Je to tvrdá reč, ktorú nie všetci pochopia. Je to národ, ktorý potrebuje evanjelizáciu.“ Život v tejto neskrotenej komunite priviedol autora aj na ďalšiu myšlienku: cesta k hodnotnejšiemu životu Rómov vedie cez vzdelávanie.
Samozrejme, autorových poznaní v knihe je oveľa viac, no on sa medzi Rómov vydal v prvom rade s ratolesťou vzdelávania. Na prvom mieste svojho pôsobenia (Bardejov-Poštárka) sa venoval predovšetkým rómskej mládeži, organizoval celodenné stretnutia. Spočiatku iba na lúke, neskôr v materskej škole, potom v „nekultúrnom“ kultúrnom dome, v chátrajúcej budove, „kde deťom v zime drkotali zuby.“ Neskoršie si kúpili staršiu budovu, ktorú zrekonštruovali: „Nerobila to žiadna firma, robili sme to spoločne s Rómami, ktorí mali chuť a nadšenie.“ V zrekonštruovanej budove vznikla kaplnka, pastoračné centrum (kancelária, dielňa, vrátnica, posilňovňa, herňa, dve klubovne a kuchynka). Spoločná práca bola pre komunitu najužitočnejším formačným prostriedkom.
Autor píše aj o tom, kde získaval skúsenosti a podnety pre svoju prácu. Bolo to stretnutie s kňazom donom Máriom Riboldim, ktorý celý svoj život zasvätil pastorácii Rómov a Sintov v Taliansku. Priateľstvo a vzájomné návštevy pomohli Petrovi Bešenyeiovi načerpať motiváciu a nápady, chuť neprestať vo vlastnej pastoračnej činnosti medzi rómskymi obyvateľmi.
Sympatickou črtou autorovej prózy je vecnosť bez literárnych „krasorečení“. Z jeho úprimného rozprávania je zrejmá osobná zainteresovanosť na riešení tohto spoločenského problému, ktorý určite potrápi ešte nejednu našu vládu. Vytrvalosť, zanietenosť i určitá tvrdohlavosť ísť po neľahkej ceste práce s Rómami mi pri čítaní signalizovali, že autor svoje pôsobenie považuje za poslanie. Pred čitateľom neobchádza ani rómske nedostatky. Nezakrýva si pred nimi oči, ale na druhej strane verí, že sa Rómovia dajú vychovať. Svoju empatiu zhrnul do vety: „Snažím sa konanie Rómov pochopiť, veď viera veľa zmôže.“ Nikto (ani autor) však od takejto činnosti neočakáva zázraky, rýchlu zmenu, či vyriešenie všetkých ťažkostí. Za autorovou činnosťou cítiť snahu saleziánov nestáť bokom, „so založenými rukami a tváriť sa, že sa nás to netýka,“ ako to zdôraznil (na obálke) provinciál don Karol Maník.
Ivan Szabó
