Po dvoch básnických zbierkach vydaných vlastným nákladom Paper back (2012) a Hrdina robotníckej triedy (2014) prichádza Straka s knihou Len sa nepozri do očí. Rozsahom neveľká próza zobrazuje javy, ktoré nie sú až tak na periférii súčasného života, ako by sa pri prvom nahliadnutí do knihy mohlo zdať. Vypovedá o zažitých, počutých, šiestym zmyslom zachytených, zdrvujúcich, ale skutočných javoch, určených podmienkami ešte nedozretej, a už rozkladajúcej sa spoločnosti. Krvavá sonda do súčasného sveta bez hľadania alibi, bez výhovoriek, bez ukrývania čepele noža v semišovom puzdre.

Text presahujúci klasické žánre je napísaný na prestupujúcej sa hranici prózy a poézie. Vyrastá z mestského prostredia Košíc, z betónových sídlisk, uskutočňuje sa na uliciach, kde sprejer Santiago sprejuje na steny domov skoncentrované sarkastické výpovede. „Sme v pekle, a tak nemá zmysel byť naštvaní za to, že plačeme a škrípeme zubami“ (s. 6). Santiagove nápisy na domoch v Košiciach sú reálne. Sedem z nich do knihy odfotografovala Lucia Erneková. Straka ich zasadil do svojho textu medzi obrazy ničoty a bezvýchodiskovosti mladých ľudí v spoločných bytoch, v internátoch, starcov v domove dôchodcov, intelektuálov a umelcov, ktorí už nechcú ďalej žiť svoj život. Žiadne pohodové čítanie, ale zatrasenie čitateľom, nech sa preberie zo sna o krásnej prítomnosti. Skutočnosti, o ktorých Straka píše, sú tu, vedľa nás, aj keď by sme ich radšej nevideli.

Zlé fluidum napĺňa vnútro mesta. Súvisí s rozkladom, ničotou, vyprahnutosťou, neschopnosťou dvojíc utvárať trvalejšie partnerské či medzigeneračné vzťahy. Strakov text je patológiou spoločnosti. Strata tradičných hodnôt vedie k nihilizmu, nihilizmus k zrúteniu psychiky, zrútenie psychiky k samovraždám, nezvládnutým laktačným psychózam a vraždám novorodencov. Ukrutné, otriasajúce čítanie plné hrôzy zo zlých a ešte horších skutkov. Keď je najhoršie, zvyčajne nastupujú sarkazmus a groteska. Aj v Strakovom texte ich v náznakoch nájdeme. Ibaže autor reže a otvára rozkladajúce sa „brucho spoločnosti“ a vyvrhuje jeho vnútro. Razantná expresia nihilizmu a depresie. Svedectvo nie je jednoznačné. Mení sa podľa kontextu a dáva rôzny význam obrazom, výjavom a záznamom situácií s výbuchmi agresivity či zlosti. Je prejavom vzdoru, nenávisti ku zlu napájanému jalovosťou spriemerovaných skutočností, televíznych programov, počítačových hier, určeným absenciou hodnôt tradičných v tunajšom prostredí.

Strakovi vyprahnutí ľudia konajú ako bez duše. Ženie ich nenávisť a očividný odpor proti rozpoloženiu, v ktorom sa nachádzajú. Náhradou nemôže byť množstvo sexu, ktorý autor otvorene opisuje. Dvojice nie sú schopné naplniť vzájomnú lásku. „Šukáme. Nič iné nezostalo. Žiadne spomienky, žiadni mŕtvi blízki, žiadne povinnosti či priania, žiadny život drobiaci sa pomedzi prsty, sklamaní rodičia či neuskutočniteľné sny“ (s. 66).

Rozprávač Marek istý čas pracuje ako sociálny pracovník. Pochybuje o spoločnosti, v ktorej vyrástol, plnej individuálneho nešťastia, duchovnej biedy a zlyhávajúcich ľudí. Neverí v rodinu, v ktorej všetci rodičia zlyhali. Ale zlyhali aj ich deti, ktoré strčili svoju matku do ústavu, len čo oslepla. Zlyhali prvorodičky, ktoré sa zbavili svojho plodu. Zlyhal lekár, ktorý nezvládol pôrod dvojičiek. Zlyhal sociálny ústav, ktorý neposkytol starenám dostatočnú starostlivosť, no nezabudol na svoj účet dôsledne prevádzať ich dôchodok.

Straka rozdupáva klasické hodnoty, ktoré sa javia v zmysle jeho textu konvenčné a konformné. Začína stavať nanovo. Ešte nie je celkom jasné, čo z toho bude, môžeme tušiť čosi o materiáli, ktorý použije, výsledok je zatiaľ nejasný. A tak paradoxne dupe a zároveň tvorí pomyselnú stavbu, výsmech tej polorozpadnutej, ošarpanej, zdanlivo pretrvávajúcej v tu prítomnom dome, v tejto ulici, v tomto meste, v tejto krajine, v ich ťažko vykynožiteľnej prázdnote. Búri sa proti cnostiam poddajnej spoločnosti, kde je „jednoduché nešukať, nepiť, nehádať sa, nefetovať, nekradnúť a neklamať“ (s. 13).

Strakove postavy nemajú žiadnu vieru a žiadny zmysluplný pocit zo svojej činnosti. V texte je naznačený filozoficko-umelecký priestor. Mihnú sa v ňom mená filozofov (Nietzsche, Patočka, Strýko), básnikov a pesničkárov (Ginsberg, Kryl), aj mená umelcov košického okruhu (Márai, Jasusch, Jakoby), ktorí sú niekde nad horizontom literárneho priestoru Strakovej knihy. Je v nej Ginsbergov Moloch kričiaci nad ukrutnosťou a ohavnosťou, mestská špina, mestské odpadky, pach rozkladajúceho sa mesta, ktoré si odžilo éru reálnej i symbolickej stavby košického dómu, aj paradoxy košických železiarní a sídlisk. Moloch zavýja. Pseudohodnoty sa považujú za skutočnosť. A už sa ako na podnose predostierajú hodnoty nové, podávajú sa elegantne a povrchne, s vedomím možnosti a schopnosti manipulovať nimi. Sú ako na pohľad čerstvé ovocie zrejúce počas prepravy zo vzdialeného kontinentu, ktoré má príchuť skrytej hniloby.

Koncentrácia odstrašujúcich pôrodov, samovrážd, neporozumenia a straty hodnôt, videná Strakovou optikou, zachvacuje spoločnosť v jej aktuálnom časopriestore. Je sprevádzaná bolesťou za hranicou znesiteľnosti, ktorá nemôže postavy knihy Len sa nepozri do očí zachrániť. Kniha je provokáciou. Za obrazmi nihilizmu, beznádeje a bezvýchodiskovosti či neschopnosti porozumieť je však úpenlivá potreba znovunájdenia porozumenia a „človečiny“. Kniha je krikom nad priepasťou, v ktorej sú ukryté ľudské duše; nie všetky sú zatratené navždy.
 

Rút Lichnerová