Recenzia
Ivan Marton
01.03.2021

Rozhovor, ktorý povznáša

Jozef Lupták, Ivan Ježík: Dotknúť sa zvukom

Bratislava: Monokel, 2020

 

V edícii Modré kreslo vydavateľstva Monokel vyšla pred časom pod názvom Dotknúť sa zvukom útla knižka rozhovoru matematika Ivana Ježíka s violončelistom a organizátorom známeho hudobného festivalu Konvergencie Jozefom Luptákom. Renomovaného sólistu pozná naša umelecká, ale aj široká kultúrna verejnosť nielen ako znamenitého interpreta, ale aj ako charizmatickú osobnosť s nepodkupnými mravnými zásadami, pevnými, trvalo a nebojácne presadzovanými názormi na naše spoločenské i politické dianie, ktorá sa, bez zveličenia, ujíma slova vždy vo vypätých chvíľach zlomových dejinných situácií v našej krajine. Jozef Lupták je, skrátka, jedným z mála predstaviteľov domácej hudobnej obce, pre ktorých neplatí ono znevažujúce „ja nič, ja muzikant“.

To je tá objektívna, verejnosti pomerne dobre známa stránka umelcovho osobnostného profilu. V rozhovore však zároveň spoznávame Luptáka ako subtílneho, permanentne rozmýšľajúceho jedinca, ktorý sa napriek svojmu životnému, priam tatarkovsky hlbokému vnútornému pokoju a presvedčeniu o vlastnej pravde nedokáže vyvliecť z mnohých sužujúcich ho pochybností či neistôt. Na necelých sto stranách knižného dialógu necháva Lupták čitateľa s prekvapujúcou úprimnosťou nazrieť do bohatých zákutí svojich rodinných i priateľských väzieb: rozkrýva „hory i doliny“ dlhoročného vzťahu s manželkou Katkou, naznačuje variantné smerovanie životných dráh svojich dospievajúcich detí, ktoré sa usiluje vnímať s pochopením, hovorí o nenaplnenom generačnom hiáte s otcom, v minulom režime pre aktivity v cirkevnom hnutí aj väzobne stíhanom, spomína na dlhé rozhovory s dnes už nežijúcimi dôvernými priateľmi Mariánom Vargom či kníhkupcom Jurajom Kušnierikom, rozpráva o svojom vzťahu k náboženstvu („som veriaci, vo vnútri i navonok“), zasvätene opisuje vlastné študijné napredovanie i s charakteristikou výučby jednotlivých pedagógov, zaujímavo približuje čitateľovi zvukové danosti hudobného nástroja – violončela, prostredníctvom ktorých sa ako interpret dotýka poslucháčov. Jednou z najpôsobivejších častí textu je však pasáž, kde Lupták popisuje svoj rozhovor s Václavom Havlom v rámci stretnutia na trenčianskej Pohode: „Keď som mu skladal poklony, zľahčoval ich, bral ich s humorom a nadhľadom, bol na takéto reči zvyknutý. Keď som mu však začal rozprávať o svojom otcovi, o tom, aký život prežil, stíchol a pozeral sa mi priamo do očí ... Tých desať minút som cítil, že bol naplno so mnou. Celý oblúk môjho spoznávania Havla cez jeho príbeh sa uzavrel najkrajším možným spôsobom.“

Ivan Ježík vedie rozhovor citlivo a po celý čas je viac ako len Luptákovým sparingpartnerom či formálnym nadhadzovačom otázok. Kniha, ktorá stojí za prečítanie.