Recenzia
28.05.2013

Rozhovory po rokoch

Defilé tvorby a osudov


Defilé tvorby a osudov
Ľuboš Jurík
Rozhovory po rokoch
Bratislava, Literárne informačné centrum 2011

Autor stihol už doteraz vydať päť kníh rozhovorov. Ani v tejto knižke nejde o rozhovory obligátne, „časopisecké“, ale fundované a  cieľavedomé interview, v  ktorých respondenti odpovedajú písomne, text spolu s autorom redigujú a zrejme autorizujú. Jurík sa vopred doznáva, že jeho výber je subjektívny, zároveň pripomína, že oslovil viacerých autorov, no tí jeho ponuku odmietli. Akiste sa im nevidelo byť v jednej knižke s tým či oným „nekamarátom“. Autorovi slúži ku cti, že sa svedomito pripravil na každého autora, kladie fundované otázky, je mu rovnocenným partnerom aj v  pertraktovaných nuansách. Nevyhýba sa otázkam na telo, lebo viacerí partneri žili intenzívne až na výslní v tom či onom režime, ba dobrovoľne narukovali aj do parlamentu či vysokej politiky. Prečo by uznávaný  spisovateľ-osobnosť nemohol vyskúšať svoj talent na inom poste, a tak pomôcť svojej strane? Ibaže čitatelia, čo sa prelúskajú touto knihou, zistia, že niekdajší politici takisto bezstarostne hromžia na politiku. Vďaka otázkam čítame náhľady na spoločenské problémy, výpovede spovedaných sú ponorom do historických súvislostí.

Našťastie v  rozhovoroch sú aj úsmevy, nostalgické spomienky na dávno-dávne časy v  rodných domoch, školičkách, kde vyrastali i učili sa, tešili sa na gymnázium v meste i vysokú školu v ešte väčšom meste. Keďže každý protagonista má spolužiakov, vrstovníkov, kolegov v  redakciách, bohémskych kamarátov v kluboch, dozvedáme sa o  ďalších novinách, časopisoch, ale aj o ďalších autoroch a ich dielach. Doznávam sa, že tej defilírky kníh som sa doslova preľakol, o mnohých som ani netušil. Vedel som síce čosi o 60. rokoch minulého storočia, no čudujem sa, že skúsený Kamil Peteraj ich hodnotí neuveriteľne kladne, priam príkladne.

Do tohto obdobia patrí aj poviedka Jarky Blažkovej v prvom čísle Mladej tvorby o obsadení Slovenska Američanmi, pozoruje, ako sa najväčší súdruhovia preporodili na amerikanofilov. Autorkinu fantastickú predpoveď umocnil rok 1968 a  následná normalizácia. Aj vtedy vyrástol les roduverných, cesta k Bielemu domu sa premenila na alej s natrčenými rukami, lebo par

tokracia prideľovala sinekúry, výslužky a angažované honoráre. Máme chuť pripomenúť si ideový a komerčný harmatanec po nežnej?!

V  Juríkovom výbere dominujú robustné romány Petra Jaroša, Ladislava Balleka, Antona Baláža. Známe sa stali vďaka úspešným filmom. Odlišnú anabázu absolvoval Laco Ťažký. Azda aj tým, že v  tejto knižke živých sa ako jediný ocitol mŕtvy. Vekom dominuje Albert Marenčin (1922). Prežil vari poltucet režimov, no zakaždým v  inom šate či žánri: básnik, prozaik, výtvarník-kolážista, prekladateľ, dramaturg, scenárista, kunsthistorik, no predovšetkým spolutvorca zlatých rokov slovenského filmu. Autor zaregistroval feministky Juráňovú i  Farkašovú, zaujímavo vyspovedal literárnych manželov Feldekovcov, „poslednú dzivečku“ Milku Zimkovú. Stano Štepka objasňuje poetiku svojho divadla, ochotnícky zázrak pani Kolníkovú i  rozchod s  Milanom Markovičom. Neobjasnený zostáva „osud“ dramatika Osvalda Zahradníka. Doma tabuizovaný, nezvestný – v zahraničí uznávaný. Svojimi odpoveďami zabodoval Milan Lasica. Sú hovorové, vecné, excelentne objasňujúce tajomstvo humoru či spolunažívanie so Satinským. Rozhovory oživujú eseje Chmela, Tužinského, Marcelliho, ale aj verše Ruda Dobiáša – kedysi jáchymovského väzňa, no v súčasnosti aktívneho patróna kresťanského disentu. Literatúru faktu prezentujú diela Čomaja, Leikerta, Vároša, no najmä Pavla Dvořáka. Ten vďaka svojmu dlhoročnému mapovaniu histórie je dominantný a svoje postavenie umocňuje aj vlastným vydavateľstvom, kde prichádzajú na svet unikáty.

Do literatúry faktu patrí aj táto objemná knižka so 48 rozhovormi. Keďže autor sa spytoval aj na príčiny spoločenskej krízy, a v nej i na zástoj spisovateľa, výpovede sú takmer klasicky aktuálne.

Knižka je barličkou pre učiteľov, študentov i  náročnejších čitateľov, ktorým pomôže zorientovať sa v inflačnej „literárnej dobe“. Povzbudí každého, kto nezanevrel na slovenskú literatúru, ktorá sa, žiaľ, ocitá na periférii spoločnosti, až kdesi vo vyhnanstve.

Slavo Kalný