Na začiatku je veľmi bizarná situácia – 2. marca 1949 privedú Kazimierza Moczarského do cely varšavského väzenia Mokotów. Zbadá v nej svojho nového spoluväzňa, (nemeckého generála SS) Jürgena Stroopa, likvidátora varšavského geta (1943), ktorý dal vyvraždiť desaťtisíce Židov. Poliak Moczarski je v šoku, sám sa totiž v minulosti pokúšal o atentát na tohto muža, ešte ako člen poľskej Krajinskej armády bojujúcej proti nacistom. Nasleduje 255 dní pobytu v jednej miestnosti s úhlavným nepriateľom. Či to bola náhoda alebo zámer, je dodnes predmetom diskusií. Výsledkom je Moczarského reportáž s názvom Rozhovory s katom.
„Aký historický, psychologický a sociologický mechanizmus stál za premenou časti Nemcov na spolok masových vrahov, ktorí viedli Tretiu ríšu a usilovali sa zaviesť svoj poriadok v Európe i vo svete?“ pýta sa Moczarski. Počas deviatich mesiacov kladie Stroopovi v cele rôzne otázky – nie ako sudca, ale ako spoluväzeň. Postupne si získava „katovu“ dôveru. Dostávame vďaka tomu cenné historické informácie, ale aj psychologický profil jedného z najsilnejších nacistických pohlavárov. Z akej rodiny pochádzal a kde vyrastal? Kto boli jeho životné vzory a aké boli jeho chlapčenské sny? Kde pracoval, ako sa dostal do regionálnej politiky? Na čo mal slabosť? Kedy vstúpil do hitlerovských zoskupení (SS a NSDAP) a ako sa dostal medzi vyššiu esesmanskú elitu? Kde všade následne pôsobil, kto mu dával rozkazy a čo všetko mal na starosti? Raketová kariéra v službách SS, slepá poslušnosť voči Hitlerovi, Himmlerovi i režimu a násilie na dennom poriadku... Moczarski nám servíruje kľúčové spomienky, presvedčenia, postoje Jürgena Stroopa a uvádza nás do kontextu, z ktorého vzišiel masový vrah. Lebo podobný kontext sa môže v histórii veľmi ľahko zopakovať.
Až po šiestich mesiacoch v jednej cele Stroop podrobne prehovoril o tom, ako likvidoval varšavské geto v roku 1943. Postrieľaní, udusení, upálení zaživa či posielaní do plynových komôr koncentračných táborov – takto zaobchádzali nacistické jednotky so Židmi na základe rozkazov Jürgena Stroopa. Vo varšavskom gete bolo zavraždených odhadom až 71 000 ľudí. A my, čitatelia, vidíme generálovi SS „rovno do kuchyne“. Vidíme, aký bol priebeh masového vyvražďovania, akú taktiku zvolil v jednotlivé dni, s kým sa radil, až po konkrétne, tragické príbehy obetí z varšavského geta. Často aj s opisom, čo dobrého mal v ten deň masový vrah na večeru. Vďaka reportáži sa pozeráme priamo do tváre neľudskosti a beštialite. Dostávame sa aj k Stroopovým spomienkam na Himmlera. Zisťujeme, ako nacisti vraždili v iných krajinách, čo sa dialo v predvečer konca II. svetovej vojny, neskôr po zatknutí Stroopa americkou armádou aj po jeho vydaní do Poľska. Moczarski zdokumentoval aj priebeh súdneho procesu so Stroopom v Poľsku (úryvky zo súdnych spisov) až po trest smrti obesením 6. marca 1952. Nezabúda dodať, že podľa spisov a správ z väzenia tento generál do posledného dňa odmietal uznať svoju vinu a do smrti ostal verný nacizmu. Obete už žiaľ neprehovoria o tom, čo sa odohrávalo vo varšavskom gete na jar 1943. Ak to môžeme zhrnúť, autor sa väčšinou úplne spolieha na čitateľa, že si sám vytvorí názor na to, čo sa skutočne stalo a na to, akým spôsobom to v cele hovoril Stroop. Kniha je historicky cenná, ide o jedinečné svedectvo, nie je však vhodná pre citlivejšie povahy (podrobne totiž vykresľuje zločiny proti ľudskosti).
Autor reportáže, poľský novinár a spisovateľ Kazimierz Moczarski (1907 – 1975) počas svojho života doplatil na dva totalitné režimy. O jeho osude sa v knihe dozvedáme len veľmi útržkovito. Vo väzení strávil takmer 11 rokov s rôznymi rozsudkami (súdený za svoju príslušnosť ku Krajinskej armáde), medzi nimi aj s rozsudkom smrti. Až v decembri 1956 bol rehabilitovaný. Manželka Zofia po jeho zatknutí viedla niekoľko rokov samostatný život. Doštudovala, začala pracovať, napokon však komunisti zatkli aj ju. Väzenie po piatich rokoch opúšťala zničená – psychicky i fyzicky. Historička, Dr. Anna Machcewicz, ktorá je autorkou biografie Kazimierza Moczarského, tvrdí, že po dlhom čase a ťažkých skúsenostiach (Moczarski opísal až 49 spôsobov mučenia, ktoré vo väzení zažíval) vyšli obaja manželia z väzenia ako úplne iní ľudia. Aj napriek tomu spolu prežili nasledujúcich 20 rokov a narodila sa im dcéra. Listy týchto manželov z väzenia vydali v Poľsku aj knižne, pod názvom Život nás tak hlúpo rozdelil... Listy z väzenia 1946 – 1956. Moczarski sa po prepustení veľmi rýchlo spamätal z traumy a pustil sa do písania knihy Rozhovory s katom. Urobil si zápisky a niektoré časti Stroopovho rozprávania si overoval v archívoch a v dostupnej historickej dokumentácii. A hoci sa objavujú pochybnosti o tom, či je kniha skutočne autentická – pretože autor mohol s odstupom času pozmeniť či poupraviť Stroopove vyjadrenia –, jedna vec je istá: Kto iný, ako Moczarski, by bol kompetentnejší podať nám takéto jedinečné svedectvo?
Európa veľmi rýchlo zabúda na svoju krvavú nacistickú minulosť. Odkaz tejto knihy je jasný aj po štyridsiatich rokoch od jej prvého vydania. Vynára sa však otázka, ktorá by mohla byť adresovaná vydavateľstvám: Prečo kniha s takým dôležitým obsahom vychádza v slovenskom jazyku a pre slovenského čitateľa až teraz?
Oľga Gluštíková
