Rozhovory s Rút – Rudolf Dobiáš

Rudolfa Dobiáša (1934) vnímame najmä ako vynikajúceho prozaika. Jeho „príbehy z prítmia“ sú svedectvom o temných stránkach totalitného komunistického režimu, ale aj o ľudskej čestnosti, statočnosti a nezlomnej viere v pravé hodnoty. Autor má však na konte i viacero básnických zbierok, ku ktorým nedávno pribudli Rozhovory s Rút (Občianske združenie Hlbiny 2013).

Kniha pozostáva z piatich častí. V prvej (Básne ranné a večerné) je ľudský život pripodobnený k jednému dňu. Motív plynúceho času nachádzame aj v druhej časti zbierky Krajina. Príroda sa mení v  rytme ročných období, no vždy je zaujímavá a  plná podnetov, svet obnovuje svoju krásu i dramatickosť a lyrický subjekt toto hmýrenie naplno prežíva. Tretia časť s ústrednou básňou Rozhovory s Rút predstavuje pôsobivé básnické stvárnenie postupne zrejúcej lásky, dospievajúcej k pokore, uznaniu a prijatiu pravdy. Štvrtá časť Na ceste obsahuje miestami až rozmarné verše, odzrkadľujúce lásku k životu v celej jeho šírke. Žiť znamená byť pútnikom, darcom i obdarovaným. Temnejšie odtiene, plynúce bolesti, sú popretkávané žiarivými lúčmi. S typickými prvkami Dobiášovej poetiky sa stretávame aj v poslednej časti Z kroniky, ktorá je ladená viac osobne, spomienkovo. Niektoré verše sú venované konkrétnym ľuďom. V básni Modlitba väzňa (Viktorovi Trstenskému) registrujeme príznačné vyjadrenie: „Všetko je mlčanie, len láska výrečná je…“

Poézia zbierky Rozhovory s Rút významovo osciluje medzi existenciálnou úzkosťou a pocitom naplnenosti, medzi smútkom z nenávratna a radosťou z krásy, ktorá nás obklopuje. Z formálneho hľadiska sú to básne písané viazaným veršom, vystužené pekným metaforickým jazykom. Autor doslovu Igor Hochel píše o Dobiášových básňach ako o poézii bohatej životnej skúsenosti. Možno dodať, že ide zároveň o poéziu bohatej obraznosti a sémantickej plnosti.