Vyhľadávanie
Poľský autor Hubert Klimko-Dobrzaniecki emigroval aj so svojou rodinou z ekonomických dôvodov na Island. Prešiel mnohými povolaniami, pretĺkal sa, ako sa len dalo, a pomaličky si tu budoval svoj nový domov, čo opisuje v knižke Rózin dom/Krýsuvík (Kalligram, preklad Karol Chmel). Obava, či dokáže zaopatriť vlastnú rodinu, sa prelínala s komplexom menejcennosti a s nedostatočným ohodnotením jeho vzdelania. Spisovateľa Island odjakživa vábil svojou mágiou, no až na vlastnej koži pocítil jeho tajuplnú a snovú atmosféru: „...žiť na ostrove znamená spojiť sa so sivou vodou a pozerať sa na vlny a smútiť.“ Na druhej strane bol konfrontovaný s ponurosťou tohto ostrova a chladnými povahami jeho obyvateľov: „Keď na Island zostúpi temnota, v meste žijú ľudia, ale takmer ich nevidieť, buď sedia v práci, alebo doma.“ Knižka pozostáva z dvoch rozsiahlejších noviel, v ktorých sa prelína minulosť so súčasnosťou. V prvej nazvanej Rózin dom spisovateľ rozpráva o svojich zážitkoch získaných z práce opatrovateľa v domove dôchodcov v Rey kjavíku, kde mal možnosť spoznať nalomené vzťahy a v istom zmysle aj egoizmus Islanďanov. Podľa autora sa obraz islandskej rodiny v súčasnosti zužuje iba na spoločné splácanie účtov. Prepracovaní rodičia si privyrábajú nadčasmi, a preto rýchlo chradnú. Potom sa ich však na staré kolená deti zrieknu. Ale aké pohnútky ich k tomu vedú? O starobe píše autor depresívne, pohľad na ľudí pripútaných na lôžko v ňom zanechal silný dojem bezmocnosti. Leitmotív budovania si vlastného domova sa objavuje aj v druhej novele Krýsuvík. Na začiatku príbehu stojí osamelý mladý muž spoznávajúci lásku, neskôr si vytvára domov a prichádzajú deti. Tragédia však nenechá na seba dlho čakať... Samotné šťastie postava buduje tak intenzívne, že bod zlomu prichádza neočakávane a spisovateľ neumožňuje čitateľovi absorbovať šok po čiastkach, ale hneď mu surovo vháňa slzy do očí. Krýsuvík má pokojnejšie tempo. Je rozprávaný poetickejším jazykom a v porovnaní s naturalistickejším charakterom prvej novely odzrkadľujúcej dynamiku doby je tu jedinou vedúcou líniou osudová láska vyjadrená myšlienkou hlavnej postavy: „Ja nechcem, aby nás smrť rozdelila, aby niekto z nás žil osamotene, keď žiť, tak spolu, keď zomrieť, tak tiež.“ Obidva príbehy nás nútia premýšľať o živote a jeho zmysle, o našom posolstve a osude na tomto svete. Nemôžeme ho zlomiť ani mu podať pomocnú ruku. Pod zeminou zostanú naše telá a iba vyrozprávaný príbeh sa stáva svedkom nášho života prepojeného radosťou a utrpením.
