Vyhľadávanie
Anton Hykisch
Rozkoše dávnych čias
Martin, Matica slovenská 2009
Známy slovenský prozaik Anton Hykisch (1932), tvorca krátkej poviedkovo – reportážnej formy, ale najmä veľkých historických románov, v najnovšom rozsiahlom autobiografickom románe Rozkoše dávnych čias zachytáva časové rozpätie od súčasnosti naspäť do medzivojnových rokov – od mladosti svojich rodičov a svojho detstva, cez mnohé životné peripetie, až po najsúčasnejšiu súčasnosť. Prológ a epilóg tvoria vernisáže v bratislavských galériách, reportážne záznamy v prepojení na autorskú sebareflexiu.
Osobnosť autora je centrum všetkého diania, veľmi zložitý, často aj protirečivý mechanizmus jemného, kultivovaného a citlivého intelektu, ktorý verne a miestami veľmi dramaticky zachytáva rozličné politické premeny, miestami zase s odstupom toho, kto pozná príčiny. Uzlové prevraty slovenských dejín prepojené na európsku a svetovú politiku sú v románe skĺbené s najvnútornejšími poryvmi detskej, dospievajúcej a mužnej duše. Stareckej nejde autor tak samozrejme v ústrety, aj vlastné vnúčatá sú mu viac kamaráti, hoci nemá už toľko príležitostí venovať sa im. Tak, ako je tento román hlbokou analýzou duševných pochodov, je aj syntézou múdrosti, skúseností, vzdelania a poznatkov.
Na rozdiel od predošlých Hykischových diel je nový román štýlovo nejednoliaty. Odlišuje sa najmä použitím mnohých štrukturálnych prvkov do takej miery, až by sa zdalo, že isté časti boli určené na samostatný románový celok (Ten pán v kúte, Prevrat, Tá dáma v kúte, skoro 140 strán, a i.). Svojou poetikou sa vymaňujú z ostatných textových úsekov. Autorský rozprávač sa suverénne a nezakryte pohybuje v tretej a prvej osobe, čo vytvára zvláštny efekt premenlivosti, zároveň však koncentrácie do jedného bodu. Hykisch mení prézent a perfektum, ako mu to vyhovuje. Neusiluje sa o ilúziu a striktný pohľad dieťaťa, ale detské spomienky pokojne kde-tu dopĺňa náhlym komentárom súčasníka v prézente. Aj keď v závere hovorí, že nechce byť vševedúcim autorom, je absolútnym demiurgom svojej interpretácie vlastnej minulosti a minulých desaťročí celej krajiny. Miestami prenechá komentáre aj ostatným postavám. Vo všetkých častiach sú zakomponované správy z novín, lebo autor nielen vášnivo číta tlač, ale aj excerpuje. Tieto dobové komentáre dopĺňajú kolorit tak vecne, ako aj lexikou, ktorej dnešný čitateľ, najmä mladý, už nemusí rozumieť. Preto ako apendix uvádza v časti Vysvetlivky významy jednotlivých zastaralých, ale aj špecifických slov. Štruktúra 462–stranového románu nie je klasická. Nie je dodržaná chronológia a dej sa odvíja v retrospektívach a vo viacerých významových dejových vrcholoch. Autorská narácia sa pohybuje od asociácií k reflexívnosti pomedzi fakty a realistický dej, popretkávaný snami, predtuchami, aby sa znova vrátil do skutočnosti. Detailné opisy sa striedajú so skicami až výstižným metaforickým zachytením podstaty opisovanej situácie. Opis sa strieda s dialógmi – klasickými, kde repliky patria istým postavám a ich charakterizujú, ale nájdeme i dialógy, ktoré nesú zväčša myšlienky a dobové informácie (s. 64, 65, 134–141). Prevažne seriózny tón sa niekde uvoľňuje v humornom pohľade alebo v ironickej výpovedi. Treba pripomenúť, že autor prináša mnohé vecné poznatky o vývine histórie, ktoré mozaikovito dopĺňajú vedomosti o kľúčových obdobiach slovenských dejín.
Hykisch v tomto románe predviedol genialitu autora, ktorý pevne ovláda svoje remeslo. Dramatické vrcholy osobné sa miestami kryjú s politickými, a tak jasne vidno, ako je človek len malou súčasťou dejín, je udalosťami zasiahnutý niekedy veľmi ťažko, aj politicky, aj zdravotne.
Anton Hykisch ponúka čitateľom výnimočne hlboký zážitok spoluodkrývania takmer celého jedného storočia slovenskej histórie. A ak písanie románu autorovi pripomína stavbu chrámu, tesaného dlhé roky do skaly (s. 36), máme pred sebou sakrálno-profánnu stavbu, postmoderne zložitú, so zákutiami, obetiskami, oltármi, aj vchodovým labyrintom, ktorým autor prechádza nie ako Boh, ktorý dopredu vie, ale ako poučený, no predsa pokorný pozorovateľ dejov i vlastného vnútorného sveta.
Mária Bátorová
