Vyhľadávanie
Reportážna literatúra má svoje miesto v srdciach čitateľov z viacerých dôvodov. Nielenže sprostredkúva hmatateľný obraz vzdialených krajín a kultúr, ale ponúka ho v pútavom formáte a umožňuje hlbšie pochopenie a prežitie danej tematiky.
Kníhkupec z Kábulu nám sľubuje presne takýto zážitok. Asne Seierstad, skúsená nórska žurnalistka, sa po 11. septembri 2001 vydáva do Afganistanu a po pár týždňoch strávených vo vidieckych oblastiach sa jej podarí ubytovať v byte Sultána Khana, kábulského kníhkupca, spolu s jeho mnohopočetnou rodinou. Seierstad strávi s rodinou takmer štyri mesiace a na každodennej báze sleduje ich zvyky, správanie a to, ako kultúrne a náboženské tradície ovplyvňujú ich rodinné spolunažívanie.
Kniha plná skúseností z prvej ruky, dynamicky zobrazujúca postavenie žien v moslimskej krajine tesne po politickom prevrate, čo by mohlo byť pre čitateľa zaujímavejšie? Už po prvých stránkach si však uvedomíme, že vhodne zvolená tematika automaticky neručí za výpovednú hodnotu.
Autorka hneď v predslove uvádza, že napriek času strávenému v kruhu Sultánovej rodiny, iba traja z členov rodiny vedeli komunikovať po anglicky, čím sa výrazne znížila Seierstadovej schopnosť plne porozumieť, čo sa okolo nej deje a čím si členovia rodiny prechádzajú. Práve takto limitovaný uhol pohľadu uberá zvyšku knihy na dôveryhodnosti a nemôžeme sa ubrániť podozreniu, že všetky myšlienkové pochody postáv, ktoré Seierstad opisuje, sú formované predovšetkým autorkinou domýšľavosťou a jej európskou mentalitou.
Problémové je v tomto smere predovšetkým autorkino rozhodnutie seba v knihe vôbec nespomenúť, čím nám podáva veľmi skreslený obraz skutočnosti a naivne nás presviedča, že konanie jej postáv nie je v žiadnom smere ovplyvnené jej prítomnosťou.
Z hľadiska štruktúry knihy sú jednotlivé kapitoly chaoticky usporiadané bez akejkoľvek časovej, dejovej alebo charakterovej nadväznosti, kvôli čomu je orientácia v texte komplikovaná a zmätočná. Často sa miesto deja presúva z Kábulu na vidiek alebo dokonca do susedného Pakistanu, dokonca aj postavy, ktorých osud sa snažíme sledovať, bez akejkoľvek logickej následnosti miznú a nečakane sa znovu objavujú. Kniha taktiež nemá konkrétny dej, gradáciu a ani rozuzlenie, čím nás jej náhly koniec prekvapí a nechá tápať, čo bolo vlastne jej cieľom.
A práve to je Kníhkupcovou najslabšou stránkou. Napriek Seierstadovej snahám presvedčiť svojich čitateľov, ako veľmi sa jej podarilo s kultúrou splynúť a podať vierohodný obraz Afganistanu, zo samotného textu je zjavné, že to tak nie je.
Autorke chýba hlbšie porozumenie islamu a dokonca aj bežné pojmy, ako napríklad džihád, definuje na základe interpretácie západných médií, namiesto vysvetlenia ich pôvodného významu. Nedbalo taktiež pôsobí absencia vysvetlenia kľúčových konceptov, na ktorých buduje rôzne aspekty deja (prečo sa Taliban snažil spáliť všetky artefakty zobrazujúce živé tvory?). Spisovateľka len „nadhadzuje“ veľmi zaujímavé témy bez toho, aby ich čitateľovi pomohla hlbšie pochopiť (zákaz súťaží v lietaní šarkanov alebo kontroverznosť diel Salmana Rushdieho). O každej z takto zanedbaných tém by sa dala napísať samostatná kniha, a fakt, že Seierstad sa ani nepokúsila nám ich priblížiť, uberá titulu vierohodnosť a očakávanú hĺbku.
Toto sa prirodzene odzrkadlí na finálnom vyznení knihy. Úplne nečakane, uprostred rozprávania o osude najmladšej členky Sultánovej rodiny, sa Kníkhupec z Kábulu rozpačito končí. Epilóg sa neúspešne snaží vyplniť diery v osudoch jednotlivých postáv, ale aj táto snaha padá na neúrodnú pôdu, ani k jednej z nich sme si nedokázali vytvoriť hlbšiu väzbu.
A tak zostávame zmätení. Čo bolo hlavným cieľom tohto ambiciózneho titulu a čo sme sa prostredníctvom neho mali naučiť? Jediné, čo nám utkvie v hlave, je autorkino nepriame rozhorčovanie sa nad postavením žien v afganskej spoločnosti, ale aj to, vzhľadom na jej nedostatočné porozumenie islamu a neobjektívnu interpretáciu situácií kvôli spomenutej jazykovej bariére, nemôžeme brať vážne.
Seierstad sa nám tak pred očami mení na jednu z mnohých žurnalistov, ktorým sa v knihe sama posmieva. Ako veľmi môžeme dôverovať ľuďom, ktorí prídu do krajiny tesne po ukončení konfliktu, zhľadúvajú informácie z akýchkoľvek zdrojov, a keď sa nič nové neudeje, z krajiny sklamane odchádzajú, prezentujúc svoje limitované skúsenosti ako všeobecnú pravdu?
Ak majú čitatelia záujem spoznať afganskú kultúru z prvej ruky, Majster šarkanov alebo Tisíc žiarivých sĺnk Khaleida Hosseiniho mu ponúknu omnoho vierohodnejší obraz. U Hosseiniho sa aspoň nemusíme báť, že nám predostiera len to, čo chcela západná spoločnosť tesne po páde Dvojičiek počuť.
