„Rozpálená ako pec na pizzu.“

Katarína Pivarčiová: Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2019

Román Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje je príbehom tridsaťpäťročnej Alžbety, ktorá, v domnienke, že nikto neodhalí jej pravý vek, prichádza s kamarátkou Laurou na internáty, aby sa tam zabavila. Stretáva dvadsaťpäťročného študenta filozofie Adama, ktorý sa ešte v ten istý večer stáva otcom jej budúceho dieťaťa. Kniha neponúka žiadne prekvapenia, už v anotácii čitateľ naráža na klišé, že hlavnej hrdinke po tejto internátnej noci „pod srdcom rastie drobný problém“. Autorka v diele čitateľa uisťuje, že sa všetko dobre skončí, napríklad len pár týždňov po počatí, keď si Alžbeta hladká brucho a hovorí si, aký je budúci otec jej dieťaťa skvelý muž – napriek tomu, že ten zatiaľ ani netuší, že sa v daný večer zadarilo a matku svojho dieťaťa pozná veľmi krátko a povrchne.

Adam impulzívne odchádza na cestu, na ktorej si uvedomí, že Alžbetu miluje a chce s ňou vychovávať syna. Útek pred problémom, ktorý si vyžadoval okamžité riešenie, je teda glorifikovaný, povýšený na cestu za vnútorným prerodom, na ktorej, mimochodom, čitateľ zisťuje, že tento študent filozofie netuší, ako vyzerá Sagrada Familia.
Text kumuluje jedno klišé za druhým a hoci sa v ňom opakovane nachádzajú formulky ospravedlňujúce tento postup, netreba si ich mýliť s ozajstnou sebareflexiou. Je tu tiež mnoho redundantných konštatovaní – postavy nahlas predpovedajú svoje budúce konanie, ktoré je následne duplicitne opísané v texte.

Hlavným problémom väčšiny sentimentálnych diel nie je apel na emocionálnu stránku čitateľa, ale absencia naozaj aktívnych postáv. Hlavná hrdinka preukazuje takmer absolútnu mieru pasivity, pričom, keď sa už pustí do akcie, jej činom chýba logika. Stretáva karikatúrne postavy, napríklad upratovačku Zlatku, kamarátku Lauru, Magdalénu a záporákov, ktorým chýba vnútorná motivácia. Jej bývalý šéf je ochotný riskovať všetko, čo má, len aby ju znásilnil a zmlátil, jej doktorka, ku ktorej v tehotenstve chodí, je nepríjemná a má pasívne agresívne narážky na Alžbetin vek. Jediná postava, ktorá sa hýbe viac-menej v rámci mantinelov normy, je Adam, ktorého jedinými atribútmi sú skutočnosť, že je študentom filozofie (tento fakt však nemá v spojitosti s dejom žiadnu hodnotu), a detinské správanie (únik pred problémami, neschopnosť postaviť sa zodpovedne k svojmu štúdiu, impulzívne rozhodnutia – ísť na východ stopom napriek tomu, že je jeho partnerka tehotná). Tesne pred záverom však prechádza spomínaným prerodom a stáva sa z neho zodpovedný otec rodiny. Do tejto zmeny autorka vytvárala medzi Alžbetou a otcom jej budúceho dieťaťa zaujímavú dynamiku, omnoho viac podobnú tej medzi matkou a synom. Nepúšťa sa do riešenia problému pripravenosti na dieťa, narýchlo ho radšej harmonizuje rýchlymi deus ex machina odpoveďami – sme pripravení, lebo nás zabezpečia moji bohatí rodičia, sme pripravení, lebo mi z neba spadla do rúk nová práca a pod.
Taktiež úvodná otázka, či medzi ženskou a mužskou postavou existuje aj iné ako fyzické puto, sa vyrieši rýchlo, bezproblémovo, harmonizujúco a polopatisticky. Sú kompatibilní a hotovo.

V závere knihy sa pred očakávaným a neprekvapujúcim finále spomína, že Alžbeta „vedela so slovami narábať ako majster“. Aj pre autorku by bolo lepšie, ak by preukázala toto majstrovstvo priamo svojou prácou a nie iba umelými konštatovaniami.