Vyhľadávanie
Viete, čo je kalkýš – kötés – čiripisli? Nevylučujem, že mnohí ľudia to vedia, ale ja som medzi nich donedávna nepatril. A už vôbec som si nemyslel, že sa to dozviem na úvodných stránkach tragického príbehu Nových Zámkov z druhej svetovej vojny, ktorý spísal v knihe Uzol publicista a spisovateľ Marek Hudec, rodom zo spomínaného mesta.
Kalkýš je výťažok zo zŕn a klíčkov pšenice a raže, ktorý má nahradiť najmä nedostatok vitamínov. Kötés je adekvátny maďarský názov, čo je v Nových Zámkoch a okolí pochopiteľné, a čiripisli má turecký pôvod. Odtiaľ tento výťažok a rozličné pokrmy z neho pochádzajú. V spomienkach na vojnu sa kalkýš v knihe často vyskytuje od začiatku až po koniec – keď už nebolo čo jesť, bol akousi útechou, ba lahôdkou pre deti i dospelých.
Obyvatelia Nových Zámkov si spomedzi väčších miest na Slovensku prešli počas druhej svetovej vojny vari najkrutejšou cestou. Po prvej viedenskej arbitráži v roku 1938 pričlenili mesto s inými časťami južného Slovenska k Horthyho Maďarsku. Žili v chudobe a strachu. Česi utiekli alebo ich vyhnali. Podobný osud postihol aj mnohých Slovákov. Na rad prišli aj Židia. Novozámocký historik Tomáš Lang, ktorého Marek Hudec neraz cituje, napísal: ,,Dovolím si tvrdiť, že na jeseň roku 944 tu už žiadni domáci Židia neboli, Nové Zámky boli očistené – Judenfrei, ako by sa v tej dobe povedalo.“ Vrátili sa až po prvých náletoch – ako príslušníci pracovnej jednotky maďarskej armády na odstraňovanie trosiek.
Peklo prišlo 7. októbra – prvé veľké bombardovanie v štyroch vlnách náletov amerických lietadiel. Autor knihy Uzol zhromaždil veľké množstvo spomienok očitých svedkov, ktorí nemohli zabudnúť. Helena Kuruczová napísala o nich napríklad až po desaťročiach. Napriek varovaniam utekala pri prvom nálete do práce za manželom, s ktorým sa iba v tých dňoch zosobášili. Po tretej vlne náletov sa o 14.45 dostali domov – no dom, v ktorom bývali, dostal plný zásah. V jeho ruinách zahynulo 21 ľudí. Medzi nimi všetci jej blízki príbuzní – mama, otec, babka, sestrička, dvaja bratia.
Mestský úradník Gyula Vágovits, ktorého strojom písané pamäti sú uložené v mestskom archíve, v ich najosobnejšej a najemotívnejšej časti pred rokmi napísal: ,,Prešlo dvadsať rokov, odkedy smrť navštívila Nové Zámky.“ Podľa jeho slov sa obyvateľom mesta zdalo, že prišiel koniec sveta. Po náletoch boli ľudia zmätení, netušili, kde sa vlastne nachádzajú, staré miesta nespoznávali, všetko sa zmenilo. Najhorší bol pohľad na železničnú stanicu, hlavný cieľ náletov. Všetko a všetci, ktorí tam boli, naraz zmizli. Na zrúcanine jednej z budov bol zdeformovaný železničný vozeň, pokrútené koľaje trčali zo zeme a žalostne ukazovali k nebu.
Z neho vysypali svoj smrtiaci náklad bombardéry opäť o týždeň 14. októbra – nálet trval kratšie, intenzita náletov už vraj nebola taká silná. Železničný uzol, kadiaľ išli transporty nemeckej výzbroje, munície, pohonných hmôt i vojakov smerom na východ, bol na nejaký čas vyradený. Maďarskí fašisti z jednotiek nyilašovcov (Strana šípových krížov) diktátora Ferenca Szálasiho medzitým popravovali v meste Židov z vojenských pracovných jednotiek. Pred zastrelením sa museli vyzliecť do spodkov a vyzuť. Pozostalosť si nyilašovci podelili. Jednej z obetí splnili želanie – chcel, aby ho zastrelili na hrobe starej matky. Na náhrobnom kameni je dodnes stopa po guľke.
Martin Posch, ktorý sa v rámci výskumu v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied venuje aj udalostiam z druhej svetovej vojny, na stránkach Hudecovej knihy hovorí, že spojenecké bombardovacie operácie mali za cieľ oslabiť priemysel a logistické možnosti nacistického Nemecka. To však nijako neznižuje utrpenie civilného obyvateľstva. Zdôrazňuje: ,,Bombardovane spolu s deportáciami židovského obyvateľstva boli jednou z najhlbších rán, aké populácia v Nových Zámkoch počas vojny utrpela.“
Marek Hudec napísal výbornú knihu plnú príbehov, pátrania po pravde, nastoľovania otázok, ktoré pôsobia podnetne aj pre dnešok a budúcnosť. Vydavateľstvo Absynt znovu prejavilo zmysel pre poskytovanie priestoru príťažlivým a potrebným témam. A tak napokon vďaka patrí mnohým, ktorí počúvajú, vidia, vnímajú svet vôkol nás; premýšľajú o ňom. Tak ako napríklad Marekova stará mama Klára Szőkeová, ktorej sa jej vnuk zaslúžene a slušne v poslednej vete vojnového príbehu Nových Zámkov poďakoval, lebo ho na ,,tému naviedla“ a on ju dokáže nasledovať.
Marek Hudec: Uzol
Žilina: Absynt, 2022
