Recenzia
21.04.2022

Rozpoloženie v pokročilom štádiu rozpadu

Nórska spisovateľka Nina Lykke má za sebou už niekoľko vydaných titulov, slovenskému čitateľstvu sa však predstavuje až teraz knihou V pokročilom štádiu, za ktorú získala v roku 2019 nórsku literárnu cenu Bregaprisen a ktorá sa stala najpredávanejšou knihou roka v Nórsku. Tento román nás s uštipačným humorom a občas s filozofickou hĺbkou prevedie krízou stredného veku a strednej triedy z pohľadu hlavnej postavy Elin. Ako vidieť, zaujal nielen kritiku, ale i čitateľskú verejnosť, pretože sa v ňom nájde asi každý z nás, kto už v živote čo-to preskákal. Autorka jedinečne opísala sklamanie zo vzťahov a z práce, vyhorenie, nudu blahobytu a dostatku, nenápadné závislosti, pocity nároku (na pozornosť, na lepší život, na drahé lekárske vyšetrenia...) a mnohé iné aspekty súčasného života.

Elin je všeobecná lekárka, ktorú akosi zrádza napohľad pohodlný život strednej triedy. Keď sa jej na sociálnych sieťach ozve bývalý frajer z mladosti, začne sa jej rozpadať dovtedajšia existencia. A pritom ho vôbec nevyhľadala ani naňho nemyslela, len mu nechtiac „zamávala“ pri prezeraní novej aktivity na mobile a potom jej bolo hlúpe neodpísať mu na správu, lebo čosi také sa predsa nepatrí. „Odjakživa mám akýsi elementárny pocit, že svetu čosi dlžím, či už je to pozornosť, peniaze alebo niečo materiálne, a že sa o tom kdesi vedú účty, v ktorých som neustále v mínuse.“ (s. 68)

Po tom, ako sa prevalil jej románik, býva Elin vo svojej ordinácii na poliklinike. Pomedzi vyšetrenia pacientov sa v duchu rozpráva s plastovou kostrou Torem, neúprosným partnerom do debaty, a postupne odhaľuje príbeh svojho manželstva a nevery.

Pred rokmi sa mladí manželia Elin a Aksel, obaja lekári, nasťahovali do domčeka vo štvrti, kde na ich strane ulice žila slobodomyseľná, tolerantná komunita s výhľadom na úhľadné boháčske vily na druhej strane cesty. Viedol sa tam veľmi družný život, no susedia ich bežne využívali ako prvú pomoc, pričom na rozdiel od boháčov odnaproti sa za túto nadštandardnú pozornosť nijako nerevanšovali. „V priebehu rokov v Grende sme od susedov nikdy nedostali žiadnu odmenu za svoje lekárske služby. Aksel hovorieval, že nás berú ako akýchsi novodobých remeselníkov, a ja som zvykla oponovať, že to tak nie je, pretože v Grende by sa nikto neodvážil požiadať inštalatéra či elektrikára, aby pracovali zadarmo.“ (s. 103)

Po rokoch nastúpila rutina, deti vyrástli a odišli a v dome ostali sami dvaja: Aksel, závislý od športovania a Elin, závislá  od svojho gigantického pohára vína (prezývaného akvárium). A pritom cez deň pacientom v ordinácii radí, ako zdravo žiť, vyvážene sa stravovať a správne sa hýbať. Ale musí sa nejako vyrovnať aj s tým, že pacienti k nej nechodia, aby reálne niečo zmenili, chcú len potvrdenie toho, že sú alebo nie sú chorí a môžu fungovať ako vždy. „Tento typ pacientov ma využíva ako bezpečné teplé miestečko, kde môžu natankovať. Nespravia nič pre to, aby svoju situáciu zlepšili. Naopak, zdá sa, akoby ich rozhovory so mnou povzbudzovali aj naďalej pokračovať v tých istých koľajach. Prídu sem, uľavia si a načerpajú odvahu a silu pokračovať rovnako ako doteraz.“ (s. 99)

Keď jej do života vpadne Bjørn, prestane piť, na čo je patrične hrdá, ale Tore jej nezabudne pripomenúť, že len jednu závislosť vymenila za inú. Keď na jej neveru príde Aksel, prekvapivo ho to rozčúli natoľko, že sa Elin odsťahuje. Manželia neplánovane, v dôsledku prirodzeného vývoja, žijú paralelné životy bez styčných plôch a bodov, a predsa sa zabehaný režim zrúti, keď sa jeden z nich rozhodne dopriať si dávno stratenú intimitu s niekým iným. Má však cenu zachraňovať takéto manželstvo, či skôr spolunažívanie spečatené papierom?

 No Elin opustí aj Bjørn, vrátil sa k manželke, ktorá na sociálnych sieťach hojne vystavuje svoj napohľad dokonalý život. „Poležiačky som civela na všetky tie fotografie, zamýšľajúc sa nad tým, aké je to bizarné, že v dnešnej dobe sem človek môže vojsť a takto zblízka pozorovať druhých, a zároveň som dostala chuť byť triezva a zdravá a vybrať sa na prechádzku do života, ktorý sa predo mnou postupne odhaľoval.“ (s. 72)

S týmto všetkým sa teda Elin musí vyrovnať, a tak sa kniha skôr než na dej sústredí na jej vnútorné prežívanie, „rozpoloženie“ – ako tento stav, typický pre národy žijúce pol roka v šere, nazvala sama prekladateľka.

Román z lekárskeho prostredia, ako znie podtitul knihy, výborne preložila Zuzana Bátorová Vahančíková aj v spolupráci so zodpovednou redaktorkou Evou Melichárkovou. Odborné termíny a postupy konzultovala s lekárom, takže aj „medicínske“ pasáže pôsobia dôveryhodne, a vyhrala sa aj s prekladom, či skôr adekvátnou voľbou prísloví, ktoré štedro používa matka hlavnej hrdinky. V prekladateľkinom podaní spoznávame Ninu Lykke ako autorku, ktorá s veľkým pochopením opísala nielen vnútorný svet rozprávačky, ale aj svet frustrovaných lekárov a lekárok, ktorý my ako pacienti vnímame len z druhej strany.

Nemožno opomenúť ani obálku, ktorú navrhol Peter Zentko. Svojou decentnosťou azda trochu zapadne v záplave iných titulov na pultoch, no práve touto decentnosťou a jemným humorom ilustrácie dokonale vystihuje náladu knihy.

 

Nina Lykke: V pokročilom štádiu

Preklad: Zuzana Bátorová Vahančíková

Bratislava: Tatran, 2021