Recenzia
Juraj Holiš
30.12.2017

Rozprávali sme sa o farbách

Pravdepodobne sa vás už niekedy niekto opýtal na to, čo vo svojom živote považujete za dôležité. Možno sa vás niekto opýtal na váš životný príbeh. A vlastne... prečo nie? Dennodenne tárame hlúposti a na ešte väčšie odpovedáme. Vyrozprávať niečí príbeh, to chce odvahu. K tej Zachary Karabašliev pripojil aj spisovateľský talent a spôsob narácie, ktorý vás bude vyrušovať a zároveň nútiť čítať ďalej.

Zak, rozprávač a zároveň protagonista románu ako vášnivý fotograf pozerá na fotografie i svet cez expozimeter fotoaparátu, ktorý je nastavený na 18 % sivej. V živote i pri fotografovaní vychádza z predpokladu, že všetko, čo vidí a fotí, obsahuje 18% sivej farby. Je to presvedčenie, ktoré v knihe neopúšťa. Práve preto na miestach, kde je jeho jazyk ostrý, krutý, kedy Zak vylieva zo seba žiaľ nenaplneného života, stále dokáže pokračovať vo svojej životnej ceste. Jeho čierni démoni totiž obsahujú 18% sivej. Vždy nájde niečo, čo ich aspoň na chvíľu oslabí. Niekedy je to svetlá spomienka na ženu, domov, šťastné okamihy. Inokedy iba zotrvačná schopnosť ľudskej bytosti kráčať stále ďalej aj v desivých podmienkach, pretože vie, že státie bolí omnoho viac.

Týchto 18 % sivej Zakovho „životného expozimetra“ spôsobuje, že mu jeho výbuchy hnevu, alkoholické úlety či spomalené reakcie čitateľ bude tolerovať. Zak nás totiž učí vidieť v čiernych veciach náznak svetlejších farieb. Učí nás, že chyby patria k životu. Že majú zmysel, ak sa z nich dokážeme poučiť a využiť ich vo svoj budúci prospech. Jeho cesta nám pripomína, že rozprávanie životného príbehu bude mať hluché, slepé, smiešne i tragické zastávky. Nie je to však nič, za čo by sa mal človek hanbiť.

Karabašliev svoje dielo navyše ozvláštnil nielen zaujímavou a vnímavou hlavnou postavou, ale aj pozoruhodnou výstavbou príbehu. Tá pozostáva z troch spôsobov rozprávania, ktoré spája dominantný motív – snaha zachytiť a zvečniť prežitý okamih.

V jednej línii rozprávania sa spoznávame so Zakom, mužom žijúcim v Kalifornii, ktorého opustila životná láska. Sledujeme jeho bezcieľne putovanie dňami a nudnou prácou. Jeho vnútorný svet je ešte vo väčších troskách ako jeho zovňajšok. Najprv Mexiko, potom Kalifornia, Nové Mexiko, Texas, Pensylvánia, Connecticut a iné americké štáty, ktorými Zak putuje do New Yorku, nám ho predstavujú ako vnímavého cestovateľa, ktorý nám okrem svojho vnútra odhaľuje aj svoj fotografický talent. Spontánne zachytáva ľudí, budovy, autá, prírodu. Fotí kedykoľvek a kohokoľvek. Muža, ktorý ho okradol. Oheň, ktorý ho môže zabiť. Rad poštových schránok, ktoré majú svoje najlepšie dni za sebou. Fotky mu pripomínajú najšťastnejšie chvíle života. Chvíle so Stelou... A tak Zaka fotky na jednej strane prebúdzajú, no zároveň ho nechávajú potácať sa v kruhu myšlienok, ktoré nechce prijať.

Druhá línia rozprávania sa prekrýva a dopĺňa s tou prvou, pretože predstavuje Zakove spomienky. Pomocou rozsiahlej retrospektívy sa pozrieme do Bulharska, Zakovho rodiska. Detstvo, rodina, záblesky šťastia. Ťažké dospievanie v krajine bývalého východného bloku. Bytostne pociťovaná nesloboda, ťažoba, jednotvárnosť. Zak pred nami odhaľuje vytvorenie vzťahu so Stelou, svadbu, šťastné chvíle s partnerkou, ale aj pretĺkanie sa podradnými prácami, vzdanie sa fotografovania pre lepšie platenú prácu, aj postupné odcudzovanie sa.

Tretia línia má charakter skoku. In medias res sa zakaždým dostávame do rozhovoru dvoch ľudí, ktorý je vždy krátky, no obsahuje dôležitú myšlienku, kopírujúcu predchádzajúce dve línie rozprávania. Čitateľ nadobúda pocit, že je pri postavách príliš blízko, že počúva akýsi dôverný rozhovor, ktorý nie je určený pre jeho uši. Postavy nás však nechajú počúvať, pričom odhaľujú nové a nové odtiene svojho vnútra.

Tieto tri línie kompozičnej výstavby diela sa na konci nenásilne spoja. Karabašliev na začiatku diela rozbil stavebnicu. Na konci ju spojil do fotografie či obrazu, ktorý zodpovedal jeho predstavám.

Ako sa mu to podarilo? Je Zak na konci šťastný alebo nie? Čo vlastne na ceste naprieč USA našiel? Aký je zmysel života, šťastia a utrpenia? Dostanete niečo, keď vám všetko vezmú? Môžu byť dvaja ľudia skutočne šťastní? Môže vás niekto opustiť oveľa skôr, než od vás fyzicky odíde? Čo sa bude považovať za dôležité na konci nášho životného príbehu? Odpovede na tieto otázky vychádzajú z toho, koľko percent sivej obsahuje expozimeter vášho „životného fotoaparátu“. Pretože Karabašliev sa s nami po celý čas rozpráva o farbách.
 
Juraj Holiš