Vyhľadávanie
Trnava, Dobrá kniha 2010.
Preklad Štefan Senčík SJ
V prvej polovici 90. rokov minulého storočia som sa dostal k famóznej Salingerovej novele Franny a Zooey v českom preklade (v slovenčine vyšla v roku 1999). Netušil som, že to bude začiatkom rozhovoru kníh, ktorý premosťuje viaceré fakty a zopár ľudí v zaujímavom strete s kulmináciou práve v knihe Rozprávania ruského pútnika.
Mladá Franny je excentrická, revoltujúca bytosť a Salinger, ako sme zvyknutí, psychologickou drobnokresbou presne vystihuje búrky mladosti. Kladenie otázky o tom, čo je v živote naozaj dôležité, sa nestáva len klišéovitou hrou na vyberanie medzi hodnotami ako medzi tovarom v regáloch. Ide o bytostný problém vyhrotený osobnou krízou! Medziiným Franny priateľovi rozpráva o knižke s príbehom pravoslávneho mužíka, ktorý sa dokázal ustavične modliť. Ako sa to dá naučiť? Človek má predsa svoje starosti, prácu, štúdium..., musí sa sústrediť na tisíc vecí denne, ako sa má ešte pritom modliť? Franny fascinovala už len tá krásna možnosť voči svetu, ktorý je okolo nej postavený na povrchnom vnímaní zmyslu života – ruský svätec zaujal aj mňa, a tak som (ho) začal hľadať. Internet bol vtedy pre mnohých z nás len milý neologizmus a mail mala hŕstka technokratov. Moje hľadanie z tohto pohľadu nevybočilo z normálu: pendloval som medzi knižnicami a listoval v húštinách názvových a predmetových katalógov. Tieto romantické výlety už-už narúšali digitalizované katalógy, no bezvýsledne. Hľadal som čosi blízke výrazu Poutníkova cesta, presne podľa českého prekladu Salingera a po niekoľkých rozhovoroch a peripetiách som sa dostal aj k internetu. Hoci sa každá doména hrdí písmenkami http, predsa len za dávnych čias malo toto médium ešte značné medzery v proklamovanej hypertextovosti. A tak mužík z Ruska odkráčal do dočasných lovíšť mojej pamäti...
Pred nejakým mesiacom sme sa s vedúcim marketingu vydavateľstva Dobrá kniha Jánom Matejkom rozprávali o knižných novinkách, aj o chystanej druhej časti Ježiša Nazaretského od Benedikta XVI. (vyjde v lete). Do redakcie Knižnej revue mi pribalil recenzné publikácie, medzi nimi sa blysla zlatožltá obálka. Zvykne sa to nazývať déjà vu, po slovensky niekedy šaľba, v informačnom veku to volajú pokles entropie, prosto, vyjasní sa! Držiac Rozprávania ruského pútnika ma premkol pocit, že čo som dávnejšie tak úpenlivo zháňal, sa mi teraz dostalo s ľahkosťou a nenásilne.
Dosť ma zmiatlo, že ide o tretie vydanie, nikdy som o tom nepočul. Kolotoč hľadania sa naštartoval znovu, no všetko sa dialo oveľa hladšie. Prvé slovenské vydanie má domicil v Kanade, v Cambridgi (1979), prirodzene, vtedy sa kresťanská literatúra u nás oficiálne nevydávala a prekladateľ Štefan Senčík (1920-2001) tam bol na misiách. Druhé vydanie s vročením 1994 prišlo tesne po období môjho záujmu rozpútanom literárnou charizmou Franny. Obe vydania nesú názov Spomienky pútnika, to prvé je nedostupné, a to druhé pochádza z nenápadného gréckokatolíckeho vydavateľstva Byzant v Michalovciach... Tretie, aktuálne vydanie okrem drobných úprav odstránilo z kapitol slovo rozprava a nahradilo ho rozprávaním, a tak sa asi rozprávania pretlačili do titulu (v origináli Otkrovennye razkazy strannika duchovnomu svojemu otcu). A ako sa číta?
Knihu tvorí séria zážitkových, duchovných a vieroučných rozprávaní pútnika, ktorému odkryje tajomstvo pravej modlitby starý mních. Už z tohto vidno, že ide o legendické rozprávanie poznačené romantizmom, veď kniha pôvodne „vyšla okolo roku 1870“ (v predhovore). Témou je ustavičná vnútorná modlitba, modlitba srdca alebo Ježišova modlitba a v starcovom podaní má symbolicky sedem slov. Vzišla z byzantského kresťanstva a tvorí integrálnu súčasť spirituality Východu a presnejšie asketického hnutia hesychazmu. Ďalšie súvislosti sa možno dozvedieť v poznámkach v závere knihy, napríklad aj tú, že prvá zmienka o tomto druhu modlitby sa nachádza v diele sv. Jána zo Sinaja Rebrík do neba: „Nech sa Ježišova modlitba zjednotí s tvojím dýchaním, a tak spoznáš ovocie ticha a samoty.“ (s. 219) Pútnik podľa rady starca kontempluje Filokaliu, texty cirkevných otcov venovaných tejto modlitbe, následne odrieka najprv tisíc modlitieb denne, až sa prepracuje k dvanástim tisícom. No potom sa stane čosi zvláštne: mechanizmus prostej modlitebnej formulky prenikne do jeho fyziológie a bez toho, aby hýbal perami, zladí sa modlitba s jeho srdcom i dýchaním. Prechod z jedného bytostného stavu do ďalšieho sprevádzajú bolesti, čo je pre iniciáciu typickým znakom, a pútnika zabolí aj palec, v ktorom zviera ruženec. Ruženec sa tu vyskytne viackrát a divné na tom je, že pravoslávie ruženec nepozná, v origináli (pozri napr. http://psylib.org.ua/books/otkrask/txt01.htm) sú pod palcom pravoslávneho veriaceho čotky / чётки. V prekladových slovníkoch majú ekvivalent ruženec, čo je vo všeobecnosti správne, keďže obe slová sémantický spája princíp viacnásobnej opakujúcej sa modlitby či pomôcky na počítanie modlitieb. No pri zvýšenej religióznej citlivosti narazíme na veľké rozdiely v obsahu i forme ruženca/čotiek; možno pri štvrtom vydaní by stálo za to autenticky uviesť čotky (v slovenčine už sem-tam sú) do textu a vysvetliť ich v poznámkach. Veď ide aj o dôležitý symbolický, rituálny prvok, keďže starec pútnikovi pri rozlúčke dáva práve svoj „ruženec“.
Netreba zdôrazňovať, že kompozične ide o elementárne chronologické a reťazovité radenie epizód so strohou epickosťou, no s výrazným étosom. Ešte viac tým vyznieva zámer rozprávania. Pútnik nie je onen moderný milionár z chatrče, hoci v chatrčiach žije a prespí hocikedy ako zviera, on je totiž neprestajnou modlitbou postavený mimo milionárstva, mimo každej väzby na pozemskosť, na majetok v tom najširšom, aj emočnom či duchovnom chápaní, a to ho stavia tiež mimo zápletky v estetickom zmysle výstavby rozprávania. Jednoduché Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou! ho vedie svetom všemožne poznačenom prejavmi Božej prítomnosti. Poďakuje aj za to, že ho neprávom zmlátia sedliaci... Pre mňa je kniha o ňom naozaj vyvrcholením dialógu istých kníh a ľudí, aj s možným pokračovaním: nedávno premiérovo vyšla u nás Filokalia...
