Vo veku kódov a šifier, kontroverzných čachrov a machrov od machrov konšpirácií i výrobcov najčastejšie digitálneho videošťastia a virtuálnej reality pochopiteľne aj literatúra čoraz častejšie čerpá z tohto obľúbeného obludného súdka. Slovenský spisovateľ Jozef Banáš kóduje, veselo značkuje aj vzdialené svetové priestranstvá neopomínajúc, že svet je možno aj gombička na gatiach potomkov kniežaťa Pribinu, zapĺňa ho modernými veriacimi Slovákmi. Nuž a má pravdu, či sme my horší od iných, či tiež našinci nemôžu byť protagonistami dejov, ktoré hýbu svetovými dejinami? Vari iba iné národy a národnosti smú mať svetové esá medzi osobnosťami, ktoré sa spomínajú v novších učebniciach dejín, kým tie staršie bazírovali na vládcoch a tyranoch (a ani tam sme zastúpenie nemali)?
Autor však pre svojich skalných nerozohráva iba túto jednu ilúziu. Hoci príbehov o šťastnej krajine, kde žijú šťastní ľudia, sa najmä tí starší napočúvali dosť, viera, ktorá aj hory prenáša, tlie v mnohých ľuďoch i keď nie zjavne, no permanentne. Veď čím si chudobný človek, oklamaný spoločnosťou, skrášli život, ak nie snívaním o tom, že azda predsa len kdesi na zemi jestvuje kút, kde ľudia žijú v šťastí, láske a mieri. Čo na tom, že vlastne v našom konzumnom ponímaní tiež v chudobe, aspoň sme si čajsi blízki. Tým Banášom ospevovaným miestom je Bhután. V našom ponímaní je to krajina oplývajúca medom a mliekom, i keď uvedené pochutiny je potrebné transponovať na tamojšie vychýrené čili a ryžu, krajina, kde ľuďom nechýba internet, televízia a už vôbec nie hry na tabletoch a smartfónoch, kde je večer nádherne tichý a na nebi nerušene žiaria myriady hviezd. Chudoba netratí ani na cti a navzájom si svorne pomáha.
Je len hŕstka pilotov, ktorí získali certifikát na bezpečné pristávanie na jedinom, strmými horami ohraničenom letisku tohto štátu neďaleko hlavného mesta. Kto ako turista túži priplachtiť do tejto krajiny, kde, ako domáci neustále radi oficiálne zdôrazňujú, opustili víziu hrubého národného produktu a budujú hrubé domáce šťastie, si riadne priplatí. Protagonisti Banášovho príbehu, aj tí slovenskí, sú však hosťami najvyšších vládnych miest, bhutánskeho kráľa Džigme Khesara.
Avšak takáto vízia, najmä ak sa úspešne šíri naprieč štátmi a spoločenstvami sveta, môže ohrozovať záujmy najbohatších ľudí a krajín našej Zeme, veď im, pochopiteľne, ide o zisky a s pomocou majetku o nadvládu nad zvyškom univerza. Ich záujmy zastupuje vojensko-politická organizácia žoldnierskeho razenia Global Power, ktorá sa do Bhutánu usiluje preniknúť vôbec nie turisticky, nie priateľsky, nie s otvorenými dlaňami, mysľami a v úcte k obyvateľom. Ako v skutočnej rozprávke, aj tu sú zloduchovia a veľzloduchovia zobrazení ako čiastočne nasprostastí zúriví trénovaní železní muži – a tak, ako povedzme v bondovkách, ani tu sa nevyžaduje psychologický rozbor osobnosti, stačí vedieť, že jediným motívom ich konania je túžba po moci a bohatstve (prípadne po najdrahšom koňaku).
Jozef Banáš všetky tieto ingrediencie a latentné antipatie a zvláštne príťažlivosti zmiešal s napätím, duchovnosťou budhizmu, lamaizmu, čiastočne aj hinduizmu, jogínskymi praktikami, ezoterikou i vlastným očarením východnou múdrosťou. V tomto duchu zaznejú aj mnohé eschatologické ponaučenia v radostnom či prinajmenšom v pokojne vďačnom štýle. Okrem samotného príbehu, v ktorom ide, ako inak, o všetko, rozumej o záchranu celého sveta, pred čitateľa autor predkladá aj akúsi mimovoľne vyprodukovanú edukačnú esenciálnu príručku východných učení, vstrebateľnú skrz kresťanské učenie v jeho rýdzej pôvodnej podobe. Opisy tajuplných miest a energií dodávajú knihe podobu skrutkovice DNA, mýtický a zároveň i exaktný tvar.
Profesionálne perfektne zvládnutá rozprávka pre dospelých, pohybujúca sa na pomedzí reality a košatej fikcie, má ambíciu obsadiť na dlhé týždne popredné priečky v rebríčku čítanosti. A to napriek tomu, že romantiky a problémov so spaľujúcou láskou, ako v najviac obchytaných ženských románoch, v Kóde 7, ktorý je voľným pokračovaním bestsellerov Kód 9 a Kód 1, v knihe vôbec niet. Napriek Banášovmu úsiliu vytvoriť v zmysle proklamovaných učení akúsi univerzálnu výpoveď – mužsko-žensko-detskú alebo mužsko-žensko-Božiu, dielo v čase tvorby absorbovalo do seba skôr mužské atribúty ako upriamenosť na technické detaily a podobne. To však patrí k osobitostiam románu, ktorým Banáš metafyzicky i fyzikálne v minulých dňoch zlo zlikvidoval. Daj Boh, nech je to pravda!!!
Ľuboš Svetoň
