Rozprávky Hansa Christiana Andersena - Náš tip

ROZPRÁVKY HANSA CHRISTIANA ANDERSENA

Ilustrácie Kamila Štanclová a Dušan Kállay

Preklad Milan Richter

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005

         Hans Christian Andersen (1805 – 1875): sedemdesiat rokov života, z toho štyridsať spisovateľských. Osud viac-menej typický pre génia v 19. storočí, ktoré sa okrem kapitalizmu a elektriny môže popýšiť aj vskutku ďalekonosným vynálezom literárneho romantizmu: chudobný chlapec, ktorý čím viac a lepšie píše, tým je chudobnejší. Ani básne, romány, cestopisy, drámy, ba ani každoročný zväzok podivuhodných textov (pre deti?) mu nevyniesli viac než posmrtnú slávu: niet vari čo len trocha civilizovaného jazyka, v ktorom by nevyšiel, už takmer poldruha storočia niet generácie, čo by nepoznala Snehovú kráľovnú, Malú morskú vílu, Palculienku, Statočného cínového vojačika, Cisárove nové šaty alebo možno aj Starú pouličnú lampu či Posledný sen starého duba. Ako rýdzi romantik, bol romantikom naruby: artistné romantické kánoniky skôr boril, ako tvoril a udržiaval. Tvoril a udržiaval však celkom nové umelecké paradigmy, z ktorých dodnes bolí hlava vykladačov a plagiátorov. A jeho texty sú rajskou záhradou pre výtvarníkov, rovnako ako texty japonských, čínskych, perzských alebo egyptských bájí, ktorými sa vraj dánsky majster občas inšpiroval.   

         Okrem prekladov roztratených po časopisoch, výberoch, antológiách a iných publikáciách máme v slovenčine odteraz dva veľké výbery Andersenových rozprávkových textov: túto knihu a knihu s rovnakým názvom v pamätnom preklade Jaroslava Kaňu s ilustráciami Miloslava Dismana z vydavateľstva Mladé letá z roku 1998. Aj to je dôkaz, že popri čitateľskej vďačnosti sú Andersenove rozprávky predovšetkým veľkým prekladateľským a ilustrátorským pokušením. Nečudo, veď spomenutá rajsko-záhradná andersenovská paradigma je vskutku predovšetkým výzvou na ambiciózne pátranie po tom, čo robí umenie umením, ale i po tom, či je opravdivé umenie prenosné do iných obrazných i neobrazných jazykov. Pritom andersenovské rozprávkové telo je posplietané z takmer neviditeľných, ale maximálne inervovaných vláken s ironickou či dokonca satirickou elektrinou, ktoré dohromady nedávajú hrdinské či moralistické príbehy: boj u Andersena neznamená vojnu ani víťazstvo, ale bytie krásy, bytie vecnosti, bytie, ktoré nemá morálku ani etiku, lebo už samo je morálkou i etikou (Ó, s akou láskou bolo všetko stvorené!). Preto je krása a zmysel pre krásu výrazových prostriedkov absolútnou podmienkou úspešného i tvorivého pretlmočenia Andersenových textov.

         Slovartácky výber obsahuje 54 textov, mladoletácky 46. Titulovo sa prekrývajú vari tak na päťdesiat percent. V slovartáckom výbere však chýbajú také známe rozprávky, ako Snehová kráľovná, Princezná na hrášku, Mrzké káčatko, Dievčatko so zápalkami, Kresadlo, naproti tomu sú tam veci preložené prvý raz (napr. Ajo, Holger Dán alebo Vietor rozpráva o Valdemarovi Daaem a jeho dcérach), čo nasvedčuje, že by mohlo ísť o prvú knihu rozsiahlejšieho a možno i úplného andersenovského seriálu (traduje sa, že Andersen má 156 takýchto textov). V každom prípade oba výbery sú kultúrnym činom, ktorý si zaslúži hlbšie, ba i komparatívne povšimnutie nielen na úrovni aktuálnej recenzie, najmä preto, že ide o generačne odlišné pretlmočenia, ale i dva rozdielne prekladateľské typy. Vidieť to už na prvý pohľad. U Milana Richtera je očividná snaha po zaktuálnení jazyka, kým Kaňa akoby väčšmi načieral do slovenského rozprávkového arzenálu a jazyk zámerne archaizoval a poetizoval. Richter, hoci sám básnik, kladie väčší dôraz na hmatateľnú konkrétnosť, pričom mu zjavne ide aj o ,,nápravu“ Kaňových dobových odchýlok (náboženské motívy, ideologické sarkazmy) smerom k duchovnosti. Na prvé pozretie je ťažko vyvážiť, ktorý preklad a v čom je efektívnejší. V oboch prípadoch ide o poctivú prekladateľskú prácu, no s trocha paradoxným vyznením: v Kaňovom preklade je viac poézie, ktorej zdroje sú v syntaxi i v lexike, v Richterovom podaní vyniká skôr príbeh založený predovšetkým na lexike. Richter má napr. podvodníkov, žabieho skokana, dievčenskú krv, malú dievčinu alebo  trolla namiesto Kaňových šibalov, skákadla, krvi urodzenej slečny,  bábiky. Možno aj z týchto posunov je zrejmé, o čo komu ide. Vari najmarkantnejšiu zmenu urobil Richter v chýrnej rozprávke Cisárove nové šaty, keď pointový slogan ,,Ale veď je nahý“ (akože cisár), ktorý sa už dávno stal ľudovou frazémou, nahradil kalkovým prepisom ,,Ale veď nemá na sebe nič“. Podobných prekladateľských donkichotstiev, vyplývajúcich z Richterovej vernosti pôvodine alebo možno aj z trucu voči prekladateľskému predchodcovi, by sa v Richterových prekladoch našlo nepochybne viac, no cisár aj tak zostane nahý.

Alexander Halvoník