Vyhľadávanie
Bratislava, Mladé letá 2001
Petra Karpinského (1971), prvého víťaza prozaickej časti literárnej súťaže Rubato by sme rozhodne mohli zaradiť do desiatky autorov, ktorí boli v poslednom desaťročí najväčšou výzvou pre slovenskú literatúru. Ide o autora s nanajvýš kultivovaným rukopisom, s originálnym myšlienkovým záberom a premyslenou koncepciou písania. Navyše, ide o autora, čo jednoducho nevie vypustiť z ruky polotovar. Jeho texty sú živé a pritom do najmenších detailov vynuansované, čitateľné, ale na celej ploche priam cizelérsky zaťažené nejednoduchými významami.
V plnej miere to platí aj o jeho debute pre deti s príznačne mnohoznačným názvom: Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali. Ťukťuk je totiž jednoducho Ťukťuk a ťukťukovať jednoducho tiež znamená ťukťukovať. Záleží na tom, či si do týchto širokospektrálnych slov malý čitateľ dosadí zvuk, na ktorý sa zobúdza, alebo dej, ktorému sa ináč vraví bláznenie. Oba tieto póly sú rovnocenné a medzi nimi sa ponúka rad ďalších plnovýznamových variácií. V podstate to znamená, že každá z dvanástich autorských rozprávok (na každý mesiac roka jedna) je nápadom, okolo ktorého sa to len tak hmýri nápadmi, pričom čitateľ možno ani nezbadá, že ide o nápady, no v nijakom prípade mu neujde, že ide o dobré a veselé čítanie. Nuž a tomu poučenejšiemu iste neujde ani to, že Karpinského šťavnaté, ale nevnucujúce sa rozprávačstvo je len odvrátenou stranou jeho dospeláckeho rozprávačstva prifarbeného svojráznou poéziou, symbolikou hrôzy, strachu a zla. V obidvoch prípadoch však Karpinského pekné slovo má schopnosť zaklínať zlých duchov moderného človeka. Ťukťuk je očividne autorským výmyslom proti samote, ktorú dnešný malý človiečik pociťuje o to väčšmi, že je spravidla obklopený vecami neschopnými rozprávať, tým menej vymýšľať príbehy prihovárajúce sa nielen sebe samému, ale aj živým bytostiam túžiacim rozprávať sa. Ťukťuk je ne-tvor s fialkovými očami a malilinkými rožkami vo vlasoch, má odvahu pozerať sa na svet neznudenými očami a vidieť v ňom ani nie tak to, čo by sme v ňom chceli vidieť, ako to, čo v ňom nemôžeme nevidieť, ak sa nemáme stratiť v jednotvárnosti všedných dní, mesiacov, rokov. Ťukťuk je onen nevedkovský princíp driemajúci v každom z nás (aspoň podľa autora), ktorý stvorí z ničoho príbeh, z príbehu zábavu a zo zábavy posolstvo. Karpinského rozprávková knižka je skutočne príťažlivým posolstvom. Prispievajú k tomu aj štandardne nápadité a kongeniálne výmyselnícke ilustrácie Svetozára Mydla.
