Vyhľadávanie
Anton Rákay: Rozprávky tatranské
Žilina, Knižné centrum 2003
Ilustrácie Ján Vrabec
Dvadsaťjeden príbehov známeho románopiscu diel s lekárskou tematikou Antona Rákaya pod názvom Rozprávky tatranské čerpajú námety zo sveta zvieratiek žijúcich v Javorovej doline pod Končistou a pod Javorovým vrchom. Názvy všetkých začínajú magickým slovíčkom Ako... a ako ,,Ako“ napovedá, príbehy majú často didaktický charakter. Nezriedka poučenie býva v texte priamo vpísané. Menším deťom, ktorým je kniha určená, však didaktickosť nebude prekážať. Deti sa z knihy poučia, že v lese sa treba správať ticho, nerušiť zvieratká, neslobodno odhadzovať odpadky a podobne. V niektorých príbehoch autor personifikuje spoločnosť zvieratiek až do výsostne ľudských činností, ako kamzíčie zimné športy či nacvičenie rozprávkovej divadelnej hry. Vtipnosť Ezopových alebo Krylovových bájok síce tieto príbehy nedosahujú (chýba im úskočný vtip), zato sú milé a všetko sa vždy na dobré obráti. Ba ešte aj oheň v lese po nezodpovedných turistoch, keď už horia celé stromy, dokážu zvieratká zahasiť skôr, než príde zo spánku zobudený horár. V príbehu o tom, ako sa zvieratká pomerili, by dokonca didaktické slovko nezaškodilo. Detský čitateľ nemusí poznať mágiu svätojánskych nocí a spoliehať sa na rodičov, ktorí poznajú často väčšmi mágiu televíznej alebo počítačovej obrazovky, nemusí byť v tomto prípade najšťastnejšie. Autor však dokáže zaujať na viacerých miestach aj vtipom. Napríklad v príbehu o tom, ako zvieratká vĺčika potrestali, nahovoria zvieratká vĺčikovi, ktorý si na baraninke chodieval pochutnávať do javorinského salaša dovtedy, kým mu malý macko zo susednej doliny v baraňom kožušteku kožuch riadne nevypráši, že na javorinskom salaši ,,chovajú už celkom iné plemeno oviec. Tučné, veru i mocné a zádrapčivé, a hneď hotové do bitky." Alebo v príbehu o tom, ako zvieratká upratovali, si straka zo smetí ukradne náramnú cennosť: uzáver z pivovej fľaše, na ktorej je napísané Zlatý bažant!
Deti majú možnosť prostredníctvom Rákayovej knihy spoznať zvieracích obyvateľov Vysokých Tatier. Zaujímavým paradoxom ich však vyzýva, aby zvieratká spoznali aj osobne. V príbehu o tom, ako sa kamzíky o Veľkú cenu pretekali, so smútkom konštatuje, koľko smetí zanechali po sebe diváci - turisti, ktorí pozorovali kamzíčie preteky. ,,Ani do Javorovej, ani do iných tatranských dolín veru nijaké preteky nepatria. Tam má svoje miesto iba pokoj, ticho a bezstarostné šantenie kamzíčat na teplom jarnom slniečku! Inak sa môže stať, že o pár rokov deti budú poznať tatranské zvieratká už iba z rozprávkových knižiek."
–msch–
