Recenzia
Peter Takáč
04.04.2023

Rozumom proti rozumu

Stuart Jeffries: Grandhotel nad propastí. Životy myslitelů frankfurtské školy

V poslednom čase si tzv. frankfurtská škola (ako sa zvykne nazývať myšlienkový prúd kultúrneho marxizmu) vyslúžila od svojich odporcov vysoké hodnotenie. Časť konzervatívnych osobností vrátane populárneho Jordana Petersona ju totiž povýšila až na strojkyňu úpadku západnej civilizácie. To, že jej pripísala taký obrovský význam, sa dá vysvetliť tým, že konšpiračným teóriám sa kritické myslenie a kritická teória, ktorá z tejto školy vyšla, prirodzene priečia.

Ako poukazuje Stuart Jeffries vo svojej skupinovej biografii o frankfurtskej škole, inštitúcie, ktoré  mala priviesť k rozpadu, sa „frankfurťania“ snažili brániť. Adorno a Horkheimer hájili inštitúciu rodiny ako zónu odporu proti totalitným silám; pre Habermasa bola katolícka cirkev spojencom pri budovaní multikultúrnych systémov; a Axel Honneth vníma rovnosť pred zákonom ako predpoklad prosperity a individuálnej autonómie.

Životy členov (o. i. E. Fromma, H. Marcuseho) a spolupracovníkov (W. Benjamina, E. Blocha, W. Reicha) Inštitútu pre sociálny výskum boli ešte rozporuplnejšie. Jeffries ironicky zhŕňa, že šlo o marxistov bez strany, socialistov žijúcich z kapitalizmu a vďaka moderným výdobytkom, ktorých fungovanie kritizovali. Pre ich pohodlný a odmeraný postoj k politickému boju ich Bertold Brecht pohŕdavo nazval „frankfurturistami“.

Ich váhavé stanovisko k možnostiam reálnej spoločenskej zmeny si však zaslúži vysvetlenie. Vzhľadom na to, že takmer všetci členovia Inštitútu prežili holokaust (až na Benjamina, ktorý zomrel v Katalánsku na úteku pred gestapom), zažili nástup fašizmu v Nemecku a ešte predtým zmarenú revolúciu v Nemecku, boli skeptickí voči túžbe pracujúcich oslobodiť sa spod jarma kapitalistického útlaku. Napriek tomu neprestali analyzovať príčiny „strachu zo slobody“.

Fromm v knihe s rovnomenným názvom identifikoval tri dôvody, ktorým venovali pozornosť i jeho súputníci: autoritárstvo, deštruktivita a konformita. Podľa prieskumu, ktorý vykonal pred nástupom Hitlera k moci, spomedzi pracujúcich len 15 % malo odvahu a ochotu vyburcovať ostatných k činnosti a zdolať nepriateľa. Vyhliadky znášania slobody a spoliehania sa na seba boli v menšine a priali skôr kolektivistickému poriadku, ktorého vzostup frankfurťania sledovali vôkol seba.

Svoj výskum začali pozorovaním, že hrozbu hladu a biedy doplnili nové formy útlaku a degradácie. Kapitalizmus sa spolčil s vedou, technikou, dokonca aj s umením, aby zakryl intenzitu svojho vykorisťovania. Adorno poukazoval na vplyv masovokomunikačných prostriedkov, vytvárajúcich svojimi vzorcami pasívnych a hlúpych konzumentov, a Horkheimer kritizoval využívanie rozumu na čisto inštrumentálne účely bez zohľadňovania širších súvislostí.

Za týmito postojmi bol poukaz na odvrátenú stranu osvietenstva. Moc rozumu mala oddeliť ľudstvo od prírody a dovoliť mu ju ovládnuť, v dôsledku čoho sa tak príroda ako ostatní ľudia stali vypočítateľní, nahraditeľní a vykorisťovateľní. Pôvodný sen rozumu o ovládnutí prírody (a žien, ako bystro na paralelnú snahu patriarchálnej spoločnosti poukazuje Jeffries) sa napokon vyvinul do nočnej mory koncentračných táborov.

Napokon, Benjamin už pred vojnou poznamenal, že „neexistuje žiadny dokument o civilizácii, ktorý by zároveň nebol dokumentom o barbarstve.“ Funkciu falošnej pamäti podľa neho neplnili len sfalšované spisy dejín, ale aj všetky artefakty, ktoré svoj historický a umelecký záznam zúžili na rozprávanie plné pokroku a víťazov, vylučujúce sny tých, čo sa na nich podieľali alebo sa stali ich obeťami. Z tohto dôvodu mohol aj umelecké dielo považovať za lživú výpoveď.

Otázke autentickosti umeleckého diela sa Jeffries venuje na viacerých miestach knihy. Hoci sa umenie spolu s pracovnou silou komodifikovalo, členovia frankfurtskej školy prišli s niektorými podnetnými postrehmi, ako dokáže uniknúť zvecneniu. Benjamin si mnohé sľuboval od nových technológií – konkrétne kinematografie a jej schopnosti rušiť komodifikáciu – dostupnosťou a možnosťami strihu. Adorno zas videl jeho potenciál vo vyjadrovaní pravdy o utrpení, ktoré neslúži žiadnemu ďalšiemu účelu.

Sociálna kritika prvej generácie frankfurtskej školy mala poväčšine melancholický ráz. Výraznejšou výnimkou bol Marcuse, ktorý sa nebál podporiť študentské hnutia, prirodzene ovplyvnené ich dielami. Pokračovateľom odkazu školy sa v ďalšej generácii stal Jürgen Habermas, ktorého Jeffries označil za utopického modernistu usilujúceho sa myslieť optimisticky v postmodernej dystopii. Či už melancholickí, alebo nie, jedno mali spolupracovníci frankfurtskej školy spoločné. Využívali silu rozumu proti jeho vlastnému zbožšteniu.

Stuart Jeffries: Grandhotel nad propastí. Životy myslitelů frankfurtské školy

Preklad: Petr Fantys

Brno: Host, 2022