Vyhľadávanie
Román Kataríny Želinskej Ženy bez rodokmeňov je síce jej knižným debutom, ale jej štýl aj obsah svedčia o tom, že autorka je „vypísaná“ a vie narábať s príbehom aj slovom. V krátkej biografii hneď v úvode o sebe v tretej osobe píše, že sa u nej už od detstva prejavovali teatrálne a dramatické sklony, čo ju priviedlo k štúdiu herectva, divadelnej réžie a dramaturgie. „Najviac na svete ju bavia veci, na ktoré nemá talent (ako napríklad spev), a rada zažíva stretnutia tretieho druhu.“
A presne o dievčati s týmto profilom, o stretnutiach tretieho a všetkých iných druhov, predovšetkým žien so ženami, a o humornej ale krutej (seba)reflexii a irónii je táto takmer tristostranová mozaika zo života jednej ženy. V kapitolách Jar, Po lete, Zjesenievanie a Pred zimou stretávame celý ansámbel ženských postáv. Všetky sú svojím spôsobom v tom-ktorom čase a priestore v živote našej hrdinky čímsi zásadné. Učiteľka – Hanička – Ema – Mona – Triedna či Ľudka sú však tie, ktoré ju, sprvu dievča, dospievajúcu slečnu a napokon mladú ženu, asi najväčšmi poznačia.
Zaujímavé je, ako nenásilne sa Želinskej darí vystihnúť práve ten nadpozemský vzor celého pletenia: niektoré sa životom našej hrdinky len mihnú, iné sa okolo nej vinú ako stuha či spomienka na vôňu. Je však od začiatku zrejmé, že všetky už navždy budú jej súčasťou. Nesmieme však zabudnúť ani na ženy, ktoré nemajú vlastnú kapitolu a hrajú na prvý pohľad úlohu štatistky alebo jednoducho stoja na scéne ako pevný inventár. Sú to napr. Babka s Dedkom, ktorí si hrdinku osvojili, keď ju mama, ich dcéra, hľadajúc zmysel života opustila a nikdy sa nevrátila. Sú to oni, najmä Babka, ktorá zabezpečuje taký samozrejmý, hoci jedinečný pocit domova a bezpečia prostredníctvom teplej domácej stravy a voňavých
posteľných obliečok. Zďaleka však nejde o mechanickú prácu domácej či chyžnej. Medzi Babkou a našou dievčinou vládne tichá spolupatričnosť, „lebo inak ako zahryznutím si do jazyka city voči mne prejaviť nevedela a ja som zasa nevedela, ako jej dať najavo, že viem, že to nie je málo“. (s. 241)
Dôležité je uvedomiť si tie veľké písmená v pomenovaniach žien. Je to jeden zo spôsobov, akým autorka stále a znova podčiarkuje, že stretnutia s nimi sú nadpozemské, na akejsi dosiaľ neexistujúcej vlnovej dĺžke, a pritom také prízemné až každodenné, všetky popretkávané červeným vlákenkom, spolu tak tvoriac patchwork života jednej ženy. „Ľudia rýchlo zabúdajú, aj na dôležité a ťažké veci, ktoré (…) dali zmysel ich vtedy nezmyselným dňom. (…) Lebo ľudia sú hrozne nevďační, pozorujem to sama na sebe. Vždy im niečo alebo niekto vadí (…) ale o tých pekných momentoch a ľuďoch nehovoria, tí len tak prejdú okolo ako samozrejmosť a ostanú rýchlo zabudnutí.“ (s. 255)
Presné meno miesta, kde sa hrdinka pohybuje alebo je doma, či jej vlastné meno nie sú v tom celom nijako podstatné a vlastne ani potrebné. V mozaike príbehov a epizód zo života mladej dievčiny je podstatné to, ako priam kozmicky (ju) určujúcimi stretnutia s inými ženami vlastne sú. Tento súzvuk by však vyznel trápne a povrchne, keby autorka tak obratne nezapriahla do svojho rozprávania až kruto realistické (seba)reflexie, obrovskú dávku (seba)irónie a humoru. A v tom je táto kniha výnimočne pozitívna a naskrz dobrá najmä v tejto dobe plnej chaosu, strachu a neistoty. Výroky či „šplechy“ typu – „osud sa rozhodol dať mi opravný termín aspoň jedného pseudovzťahu“ (s 254), „nejako som nerátala s tým, že mi môže niečo v živote aj vyjsť. (…) Ďakovala som mu ako Ježiškovi, keď mi v štyroch rokoch priniesol kočík pre bábiku aj lyže, hoci babka povedala, že môže byť len jedno z toho“ (s. 83 – 84) alebo v kapitole Američanka kruto-humorné konštatovanie „Lenkin New York sa už pred desiatimi minútami zmenil na Ohio. – Viete, New York je už rozobratý. Ako aj životné šťastie pri mojom narodení“ čitateľa pobavia a priam povznesú. Aké jednoduché a komplikované zároveň.
Otázka, ktorú si pravdepodobne položí väčšina čitateľov, je, prečo sú tieto ženy bez rodokmeňov. Možných výkladov tohto tajomného názvu by sa istotne našlo veľa. Ale asi tak ako ani iné „reálie“ v knihe, autorka to nepotrebuje nijako špeciálne vysvetľovať, s rodokmeňmi či bez to bude asi presne takisto: nijaký rodokmeň jednoducho neuchopí dôležitosť ženy, najmä v živote inej ženy. Žena aj jej dôležitosť ostane navždy mystériom pre tých vonku. Možno ženu za jej radosti, pocity, neistoty, pády, smútky či bolesti naozaj (od)súdiť? Tak potom nech ten, kto je bez viny, prvý do nej hodí kameňom: „ty si len inventár“, „ty si opustila vlastné dieťa“, „ty neštuduješ, čo si mala“. Poznanie, že každá žena
je istým spôsobom „žena zázračná“, ako Rusalka vzýva Ježibabu v opere Antonína Dvořáka, lebo „pro nás i pro lidi ve světe dalekém – sama jsi živlem, – sama jsi člověkem“, sa inak hádam ani vystihnúť nedá. Rozumom ženu jednoducho nepochopíme, čo si trpko-reálne, ale zato pravdivo uvedomuje aj naša hrdinka už ako pomerne mladá: „Žena ma priviedla na tento svet, žena ma vychovala v mantineloch tej najlepšej možnej morálky, žena mi ukázala, že žiť sa dá aj bez prsteňa na ľavom prstenníku – a žena ma ovplyvnila pri výbere povolania, aj keď nechtiac. Zvláštne, že prakticky každá z nich ma v tej najmenej vhodnej chvíli opustila. (Takže v tomto sa vôbec neodlišujú od mužov, hoci to často hovoria len o nich.)“ (s. 55)
Katarína Želinská: Ženy bez rodokmeňov
Bratislava: Zum Zum production, 2022
