Recenzia
Miroslav Lysý
19.05.2021

Rozvoj vedy verzus politická moc

Dušan Kováč a Miroslav Michela: Na ceste k poznaniu

Bratislava: Hadart Publishing, 2021 

 

Po knihe rozhovorov s Ivanom Kamencom (Rozhovor s dejinami), ktoré spracoval Miroslav Michela, prichádza z vydavateľstva Hadart druhý zväzok. Vznikla tak séria rozhovorov s historikom Dušanom Kováčom (nar. v roku 1942) o dejinách slovenskej historiografie, o príbehu historika od jeho detstva, o jeho štúdiu a študijnej dráhe, o jeho zamestnaniach a všeobecne o pracovných a spoločenských pomeroch.

Práve pre pohľad na spoločenské pomery môže čitateľa zaujať rozprávanie o detstve Dušana Kováča. Jeho pôvodne v Košiciach bývajúca rodina sa počas okupácie južného Slovenska horthyovským režimom presťahovala do Humenného, kde Dušan Kováč žil až do svojich vysokoškolských štúdií. Ako viacerí, aj on sa rozhodoval medzi viacerými smermi štúdia, nakoniec však zotrval v kombinácii história – ruský jazyk. Spomienka na prednášanie medievalistu profesora Branislava Varsika či neprednášanie vtedajšieho vedúceho katedry Miloša Gosiorovského (ktorý bol súčasne členom ÚV KSS) sú zaujímavým svedectvom o štúdiu dejín na prelome 50. a 60. rokov. Bolo to obdobie poznačené nielen dramatickými zmenami, ktoré nastali na Univerzite Komenského (predtým Slovenskej univerzite) po roku 1948, ale aj obdobím postupného uvoľňovania pomerov.

Po študentských časoch, ktorých výsledkom sa stala diplomová práca z realizácie pozemkovej reformy na východnom Slovensku po roku 1945, sa Dušan Kováč stal pracovníkom Ústavu dejín európskych socialistických krajín. Písal sa 1. august 1968, zažil tak na tomto pracovisku nielen vpád okupačných vojsk, ale aj prvú normalizačnú dekádu. Pre čitateľa je užitočné vrátiť sa spomienkami do rokov, keď miestne stranícke organizácie zohrávali úlohu v rámci spoločensko-vedných inštitúcií, ktoré sa pokladali – a právom – za tie, na ktoré musí štátostrana dohliadať ako na ideologicky dôležité pracoviská. Azda aj preto bolo pre Dušana Kováča zrejme istou úľavou, keď v roku 1981 prešiel do Historického ústavu SAV.

Samozrejme, ani nové pracovisko  nebolo „politicky“ nezaujímavé; platilo, že staršie dejiny boli pod menším drobnohľadom. A ak ho November 1989 zastihol na pobyte v Prahe, potom ponovembrové zmeny už sledoval v Bratislave, na pôde Historického ústavu SAV.  Pôvodné vedenie Historického ústavu svoje funkcie ponúklo a po zorganizovaní voľby nového riaditeľa sa ním stal sám Dušan Kováč. V nových podmienkach ho čakali nové výzvy: výmena niektorých ľudí a – ako sám Kováč podotýka – odideologizovanie dejín.

Kniha rozhovorov sa veľmi podrobne venuje ponovembrovému obdobiu. Bolo to obdobie, keď sa Československo (a po roku 1993 samostatné Slovensko) otvorilo svetu. Po dvoch dekádach normalizácie so s ňou spojeným zapuzdrením spoločnosti sa dostávali do medzinárodných kontaktov postupne aj slovenskí historici. Cieľom bolo, pravda, nadviazať kontakty najmä s krajinami, ktoré boli pred rokom 1989 pre našu spoločnosť uzavreté alebo aspoň ťažšie prístupné.

Ponovembrové obdobie však okrem otvorenia sa svetu prinieslo aj 90. roky a nástup mečiarizmu. Súboje s vtedajšou politickou mocou Kováč a mnohí ďalší odohrali na pôdoryse pokusov o presun Historického ústavu pod nacionalistickú Maticu slovenskú. Aj pre dnešok je preto inšpirujúce pozerať sa na to, akým nebezpečenstvom pre rozvoj vedy môže byť politická moc aj v (relatívne) demokratických podmienkach. A že akademická samospráva nie je samozrejmosťou.

Bolo by chybou, hoci aj na tomto malom priestore, vynechať Kováčove spracovania slovenských dejín či už v podobe syntetických prác, alebo v podobe učebníc. Do dejín slovenského školstva sa totiž zapísal ako spoluautor prvých ponovembrových učebných textov dejepisu, ktoré napísal v rekordne krátkom čase. Z rôznych dôvodov, akiste aj finančných, zostali tieto učebné texty pre žiakov a učiteľov základnou pomôckou celé roky.

Na záver je dôležité dodať, že uvádzaný druhý zväzok rozhovorov o dejinách slovenskej historiografie výborne nadväzuje na prvý. Môže tak zaujať tých, ktorí sa o slovenské dejiny zaujímajú zvonka, ako aj historikov, pre ktorých je formulovanie zásadných stanovísk k slovenskej historickej vede jednou z podstatných náplní ich poslania.