Rudenko - Milan Zelinka - Spomínanie s nostalgiou

Spomínanie s nostalgiou

Bratislava, Slovenský spisovateľ 2011

Prvými vetami knihy nás prozaik vovádza do akoby rozprávkovej krajiny, do atmosféry pokoja, zoznamuje nás s dedkom Hrotníkom, ktorého starecká demencia prináša najmä verbálny humor. Čoskoro sa stretneme aj s tetou Anulou, ústrednou postavou rovnomennej, ocenenej Zelinkovej knihy. Jej rozhovor s Rudenkom, vysokoškolákom, neskôr učiteľom telocviku, spôsobuje zaujímavú konfrontáciu fyzickej práce a bagatelizovanie tej ostatnej. Podľa niekoľkých replík („Jéjdanenko.“ „Ná ale...“) sa zorientujeme: sme v západoslovenskej dedine Šúr, na ktorú si rozprávač spomína po tridsiatich dvoch rokoch. Spomínanie je miestami priam reportážne a objavíme i autobiografické motívy.

Próza je postavená predovšetkým na opisoch a nepriamych charakteristikách, rozprávania s príbehom je najviac v dejových epizódach. Tie nadobúdajú pútavosť a napínavosť (napr. motív nočnej telocvične) najmä v 2. časti knihy. Zelinka použil v texte dvoch personálnych rozprávačov, strieda er- a ich-formu, a tak je v jeho próze protagonistom Rudenko a rozprávač svoju ich-formu ku koncu knihy odhalí, aby sa z neho stal Štefan, ktorý sledoval udalosti, ľudí i samého seba v priebehu niekoľkých desaťročí. Prostredníctvom postáv, niekedy i priamo, autor zachytil takmer všetky spoločenské premeny od čias 2. svetovej vojny po koniec 90. rokov 20. storočia. Časové pásma a dejové epizódy sa prelínajú, interesantná je napr. interpretácia augustových udalostí roku 1968 a osobitne zaujímavo je zobrazená doba po Novembri 1989 i zmena charakterov ľudí vplyvom ekonomických premien pomocou paródie, hyperbolizácie a typickej Zelinkovej irónie až sarkazmu.

Zelinkovu prózu si nevieme predstaviť bez špecifického humoru a prírodných motívov. Humor tu vytvára napätie medzi realitou a absurdnosťou (napr. „rozhovor“ s mŕtvym) a prírodná atmosféra, najmä v súčinnosti s postavami, je výborná (napr. „rozhovor“ protagonistu so psom). Z motívov osobitne zaujme psychológia staroby (dedo Hrotník, teta Anula, ujec Jano), psychológia násilia (návratný motív z knihy Teta Anula) i psychológia zaľúbeného mládenca. Je tu však aj pozoruhodná „psychológia“ dediny, ktorá posudzuje udalosti ako antický chór.

Rudenko Myslovič – autor ho nelineárne „sleduje“ od mládeneckých čias až po smrť – je človekom cieľavedomým, svojím humanizmom naráža na neporozumenie okolia, je nositeľom pozitívnych názorov a činov, a tak vyznieva (okrem jedného tajomstva) ako zidealizovaný romantik. „Bože, pán učiteľ! Aký ste vy len dobrý človek! Takého som tuším jakživ nestretol!“ vyjadrí sa najprepracovanejšia a najzaujímavejšia postava, drobný, hriešny, ale úprimný človek – opilec Aladár Krajkovič.

Toto ďalšie spomínanie Milana Zelinku má v sebe kus nostalgie, ale najmä nevtieravú, veľkú dávku hĺbkového humoru.