Vyhľadávanie
O projekte Rukojemník (film Juraj Nvota, kniha Peter Pišťanek – scenár k filmu spolu s Marianom Urbanom) sme v redakcii dlhšie diskutovali, lebo sú okolo neho aj isté problémové záležitosti, no čítanie samej knihy ma presvedčilo, že v pôvodnej románovej ponuke súčasnosti má svoje miesto.
Peter Pišťanek je v slovenskom literárnom prostredí fixovaný prostredníctvom trilógie Rivers of Babylon. Okrem toho vydal aj poviedky a novely, no konštanta jeho poetiky kotví v spomenutej trojici kníh. Vyznačuje sa jednoduchým rozprávaním typu in medias res, dynamickým dejom, drsným štýlom, nižšími témami, hrubosťou postáv a primitívnou účelovosťou vzťahov. Kto minulý rok čítal Pišťankovu novelu Neva, určite postrehol autorský odklon od predchádzajúcej tvorby: v texte má zrazu miesto knižnejší štýl, psychologizácia, emotívnosť, téma lásky, vrstevnatejšia zápletka a postavy nie sú nijakým spôsobom extrémne, naopak, novela zachytáva prejavy nehy a súhry – a to nikto netušil, že ďalšie dielo bude zväčša o deťoch! Nuž, v románe Rukojemník (Vydavateľstvo Slovart 2014, rozhovor s autorom vyšiel na sklonku minulého roka a nájdete ho v pdf archíve na www.litcentrum.sk) si môžeme prečítať aj takéto kukučínovské riadky: „Je nádherný jarný deň. Všade všetko kvitne, odvšadiaľ sa šíria príjemné vône a temný bzukot včiel i čmeliakov. Orgovánový val... sa fialovie mohutnými strapcami súkvetí.“ Človek zvyknutý na zadefinovaného Pišťanka jednoducho neuverí, že je to on, nanajvýš, ak by šlo o iróniu alebo to napísalo utajované dvojča so sklonmi k precíteným opisom. Nič také sa však nedeje, deje sa to, že Peter Pišťanek zmenil spôsob svojej tvorby. Z hľadiska autorskej genézy prišiel o typickú expresívnu výrazovosť a inklinuje k impresii spojenej s realistickým, mnohostrannejším zachytením skutočnosti s prvkami dokumentu. Tým však už nemusí byť taký jedinečný a v personálnom kontexte sa toto vymäknutie môže zdať ako tvorivá kríza. Na druhej strane: keby dnes Pišťanek písal ako predtým, všetci by sme konštatovali, že by sa predsa mohol trochu autorsky posunúť. Myslím si preto, že sa v tom netreba nejako zvlášť osudovo vŕtať: román Rukojemník je remeselne suverénny, tematicky výstižný, so zaujímavým dejom, ktorý znamená zas a znova reflexiu neuralgických miest našej minulosti, čo je dnes, ak sa nemýlim, jeden z hlavných trendov v umeleckej próze. Keďže vznikal paralelne s filmom, presiakli tam aj filmové postupy. Hoci naozaj platí, čo tvrdí autor, že film i kniha sú samostatné. Takže kým film napríklad evokuje Pelíšky a podobne, kniha taká nie je. V nej je totiž akosi viac času na profiláciu charakterov postáv (a opisu prostredia), či už hlavnej: malého Petra, ktorého rodičia v 60. rokoch minulého storočia emigrujú do Rakúska a on ostáva u starých rodičov, i celej komunity Devínskej Starej Vsi a jej tehelne, kde sú aj konflikty, no každý, či komunista alebo nestraník, cíti zároveň aj súdržnosť. Kniha má bohatší dej so zjavnejším sústredením na trápenie, vnútornú drámu malého chlapca, ktorý vinou politiky ostáva rukojemníkom socialistického štátu. Film je humornejší, kompozične jednoduchší, a naozaj sú v ňom iné situačné riešenia. Napríklad scénka s učiteľkou Vernerovou, ktorá počas vyučovania zoberie z rúk Petra spod lavice knihu od Casanovu História môjho úteku z olovených komôr benátskych – vo filme si ju nechá a zaujato sa do nej začíta priamo za svojou katedrou: pre diváka nastáva komický moment; v knihe mu ju učiteľka vráti a vo vzájomnom dialógu, naopak, preblesne tragika rozbitého rodinného zázemia a identifikácia s Casanovom, lebo jemu sa „napriek mrežiam... podarilo utiecť“.
Pišťanek zobrazil nie práve dokonalé rodiny, robotnícku každodennosť pred ostnatým hraničným plotom, pritom aj čisté radosti detstva, i tú najprirodzenejšiu túžbu byť so svojimi, veď sú tak blízko a vlaková stanica takisto, no vzdialenosť je oveľa väčšia – predĺžila ju ideológia! Vo filme sa popri známych hercoch (Lasica, Šafránková, Vetchý, Tobias...) zaskveli práve detskí protagonisti svojou autentickosťou. V rámci projektu Rukojemník by som však celkovo dal filmu mínus za jeho výpovednú vlažnosť (hoci sa v ňom mihol i ružovolíci mäsiar alias Pišťanek) a knihe plus. Kniha má navyše výbornú obálku. Jej autor Dodo Dobrík spojil estetické s funkčným, indexovo je v nej zachytené všetko podstatné. Staršie ročníky určite vedia, že ide o štiknutý (označený) lístok na vlak...
