Rukopis z Akkry - Paulo Coelho

Rukopis z Akkry
Preklad Jana Marcelliová
Ikar 2013


V jednom z rozhovorov Paulo Coelho povedal: „Medzi veriacimi však jestvuje omnoho horší konflikt, a to medzi tými, čo pripúšťajú len náboženské prejavy v tradičnom náboženskom zmysle, a tými, ktorí sa usilujú o duchovný prejav…“ Ak by sme chceli vyjadriť východiskovú myšlienku novinky Rukopis z Akkry, potom si treba znovu uvedomiť význam tohto tvrdenia. Neveľká knižka s veľkým posolstvom je totiž práve o dôsledkoch, ktoré vznikajú, ak sa medzi náboženstvom a duchovnosťou ukáže rozdiel. Aj o prázdnych i bolestných miestach v týchto rozdieloch… Avšak, našťastie, nielen o tom, pretože to by bolo smutné, a tento text pritom smeruje ak nie k radosti, potom určite aspoň k nádeji!

Paulo Coelho vo svojej výpovedi znovu spája historické udalosti, ezoteriku a tajomstvo s možnou autorskou fikciou, aby čitateľovi ponúkol príbeh vinúci sa nad časom ľahko ako oblak, no zároveň ukotvený v čase so všetkou ťaživosťou a dramatickosťou. Po stručnom úvode, kde dokumentárne objasňuje pôvod rukopisu a súvislosti so známymi zvitkami v Nag Hammádí, predostiera prepis ďalšieho, ktorý tvorí obsah celej knihy. Autor vystupuje v úlohe sprostredkovateľa, čím okamžite vyvoláva otázky o  autenticite,  fikcii, o miere štylizácie, pravdivosti či vykonštruovaní rukopisu z Akkry! A  medziiným vyvoláva aj tú najzásadnejšiu dilemu: čomu veriť a čomu nie? V istom zmysle, ak prijmeme dielo ako duchovno-filozofickú beletriu, reálna existencia rukopisu stráca dôležitosť; dôležitejšia je sama dilema, jej vnútorná dynamika, ktorá rozhýbe človeka v čitateľovi, pochybnosť, ktorá mu umožní byť otvorenejším a motivovanejším pri hľadaní zmyslu vlastného života a „vševidiaceho Boha“.

Autor nás presúva do Jeruzalema 14. júla 1099, deň pred vtrhnutím križiakov do mesta, deň pred obrovským krviprelievaním. V tejto situácii Grék menom Kopta na „nádvorí, kde pred tisíc rokmi rímsky prefekt Pilát Pontský vydal Ježiša davu, aby ho ukrižovali,“ vyučuje skupinku mužov a  žien rôzneho postavenia a vierovyznania. Kriesi tak veľkú grécku tradíciu dialógov učiteľa a žiaka, v ktorej sa zlieva názornosť voľne plynúcej reči s hĺbkou myšlienok a presvedčivosťou argumentov. Kopta vysvetľuje harmóniu univerzálnych zákonov typu „Radosť je jedno z najväčších požehnaní Všemohúceho. Ak cítime radosť, sme na správnej ceste,“ na základe priamo položených otázok a každodenných starostí a trápení. Sú tu pasáže o porážke, šťastí, samote, zúfalstve, láske i sexe, o večných témach, ktoré budú aktuálne dovtedy, kým tu bude človek… Pokojný ráz textu dáva priestor na čitateľskú meditáciu, no celkový sujetový rámec – na druhý deň predsa mnohí z tých žien a mužov, možno aj Kopta, už nebudú žiť – vytvára napätie. V ňom sa zrkadlí zápletka so svojou krásou i tragickosťou: čítame tak labutiu pieseň mudrca Koptu, ktorá pretrváva len vďaka textu – rukopisu z Akkry – a spolu s ním tu je aj nádej žiť bežný život, akoby to bol neustále sa obnovujúci zázrak. Zázrak prekračujúci duchovným horizontom hranice náboženstiev…

Paulo Coelho je jeden z najúspešnejších spisovateľov svetovej literatúry. No namiesto toho, aby som zopakoval tie úžasné čísla okolo predajnosti a množstva prekladov, by som na záver radšej ponúkol inú kvantifikáciu. Pozeral som sa na jeden z jeho portrétov (tá fotka sa dá bez problémov vygúgliť), na ktorom si hlavu podopiera ľavou rukou, až to napochytro vyzerá, že ho bolí zub. Ale nie! Pri pozornejšom pohľade som zistil, že ruka sa líca dotýka zľahka, neslúži ako opora pre hlavu, ako to je pri soche Mysliteľ Augusta Rodina, kde cítite tú ťažobu a vypätie. Toto je dotyk, azda pohladkanie, presný tvar dlane pre presný tvar líca zvlneného záhadným úsmevom na tvári, na ktorej badať miernu únavu, spokojnosť, no najmä pokoj! A to je to: akoby na nás hľadel sám pocit, že všetko je na svojom mieste a v poriadku, to je za všetkými číslami…