Milostné trojuholníky sú takpovediac literárnym štandardom. Nakoniec je však každý príbeh rozdeleného srdca jedinečný. Ten, ktorý ponúka vo svojom románe ruská prozaička Marina Stepnovová, obsiahol všetky ingrediencie: tragikomiku, existenciálny smútok, veľkorysosť voči ľudskému údelu i spoločenské presahy ruskej prítomnosti.
Ivan Ogariov sa odmalička usiloval žiť inak, ako mu diktovali rodičia, škola, armáda alebo spoločenská atmosféra Moskvy. „Vychovával ho otec, ako do vianočnej husi pchal doňho to, čo sám pokladal za rozumné a jedlé. Matka čoraz väčšmi mlčala.“ Napriek skromným očakávaniam okolia zvládne vyštudovať medicínu a stane sa lekárom. Poctivého profesionála nezaujímajú ženy, ale nakoniec je ulovený recepčnou z privátnej kliniky, na ktorej si nachádza prácu. Korektné a usporiadané manželstvo vybuchne vo chvíli, keď sa v jeho ordinácii zjaví mladá žena. Maľa prináša do lekárovho života revolúciu. Z rezignovaného muža so sovietskou minulosťou chce spraviť moderného milovníka vášní a pôžitkov, spontánneho a bezstarostného cestovateľa. A trendového muža bez melancholickej závislosti na tom, čo bolo. Lokálna skúsenosť občana Ruska sa mení na univerzálnu skúsenosť človeka.
Stepnovovej román vyšiel v angličtine pod názvom The Italian Lessons. Maľa totiž Ivanovi dáva „talianske lekcie“ – pozýva ho do Talianska, sveta umenia, lásky a dobrého jedla. Po úvodných lekciách Ivan musí v ceste pokračovať sám...
Ide aj o iný milostný trojuholník. Ivan sa rozhoduje medzi zakotvenosťou vo svojej vlasti a novým svetom ďaleko od postsovietskej spoločenskej krízy. „Rím existoval naraz vo všetkých projekciách, vo všetkých jedenástich priestoroch a dobách, a bol pritom dokonale živý. Aj Ogariov by to chcel takto. Žiť. Jednoducho žiť. Nerozmýšľať o ničom.“
Ivanov príbeh je dokumentom doby. Jeho detstvo odráža rutinu a uniformitu sovietskeho života, ale aj zakotvenie v spoločne zdieľaných spoločenských hodnotách. „Zlaté roky veľkolepej, len trošičku zodratej stagnácie.“ V systéme nie je priestor na realizáciu jednotlivcov, potrebné je nechať sa viesť dobou, režimom a sloganmi. Túžby po romantike sa napĺňajú kolektívne – v sprievodoch a manifestáciách. Obdobie pred perestrojkou už nie je v znamení gulagov a politického vraždenia. Zostáva sivý pocit existencie a rozčarovanie maskované akým-takým životným komfortom. Rozpad starej éry znamená príchod novej hierarchie. Hore sa dostávajú peniaze a tí, ktorí ich vedia zarábať alebo kradnúť. Všetko sa topí v neistote a dražobe. „Pučí“ nová doba a na obete sa nehľadí. Lekár môže pracovať na zahojení rán, ale poniektoré sú iného druhu.
Bezbožná ulička však nie je výlučne angažovanou prózou o ľuďoch zneistených v dôsledku spoločenskej zmeny. Stále je to plnokrvný román o nevyspytateľnosti vzťahov, o životných prekvapeniach a ľudskej schopnosti byť disponovaný k zmene. Naplnenosť života je tou najpodstatnejšou záhadou. Hoci sa človek túla hocijakými uličkami (nielen tou Bezbožnou v Moskve), nemôže si byť istý tým, čo ho čaká za rohom.
Hoci ide o vec vážnu, ruská prozaička píše ľahko, šťavnato, s vtipom a bez obmedzení. Šikovne búra prípadné predsudky voči ruskej próze. Už to nie je len ubolené (hoci podstatné) písanie starých majstrov. Stepnovová predstavuje sebavedomý štýl novej generácie autorov. Empaticky rozumie pocitom svojich rovesníkov, ale tento pocit posúva na úroveň pochopiteľnú každému čitateľovi. Bezbožná ulička sa dostáva k slovenskému čitateľovi v skvostnom preklade Jána Štrassera s tradične vysokou pridanou hodnotou jazykovej krásy.
Ľubomír Jaško
