Recenzia
Michaela Geisbacherová
25.09.2006

Ružový grúň (dolnoliptovské bájky, povesti a povedačky) - Milan Igor Chovan - Krása našich predkov

Krása našich predkov

Krása našich predkov

Milan Igor Chovan: Ružový grúň (dolnoliptovské bájky, povesti a povedačky)

Bratislava, Epos 2005

Ilustrácie Michaela Nováková, Júlia Leštinská

  Držím túto knihu v rukách a v mysli sa mi vynárajú spomienky z môjho dávneho detstva, keď moje dni vypĺňali rozprávky, povesti a bájky našich slovenských „rozprávačov“, Pavla Dobšinského alebo Márie Ďuríčkovej. Svet zmiešaný z fantázie a skutočnosti, rozprávok a histórie bol a stále je neobyčajne príťažlivý. Kniha dolnoliptovských bájok a povestí nám otvára bránu do tajomnej ríše utkanej z histórie, ľudových povedačiek, rozprávok a zázrakov. Nad ňou vládnu ruka v ruke láska a čistota. Prečo práve ony? Mesto Ružomberok má v erbe ružu, ktorá sa spája s tragickým príbehom veľkej lásky dvoch mladých ľudí. Práve podľa tejto povesti dostala svoj názov Ružový grúň aj celá kniha. Ruža teda v symbolickom zmysle zastupuje lásku, dolnoliptovskú symboliku však tvorí ešte jeden kvet, ľalia. Tá sa nachádza v znaku Liptovských Sliačov, druhej najväčšej liptovskej obce a symbolizuje čistotu.

  Kniha je akýmsi sprievodcom životom, osudmi, obyčajami a zvykmi našich predkov, konkrétne obyvateľov dolného Liptova. V každom riadku cítiť silný a hlboký vzťah autora k tomuto kraju, zrejmý z jeho citlivého a láskavého rozprávania. Prostredníctvom pútavých príbehov sa o Dolnoliptovčanoch a ich histórii dozvieme veľa zaujímavostí, napríklad odkiaľ získali svoje mená vrchy Prašivá a Mních, kopec Tanečnica, osady Ľupča, Turecká, Korytnica, Revúca, Lúčky alebo Zlatá Magurka a prečo Ružomberčanov nazývajú „Medvediari - Mumloši“. Životu na Dolnom Liptove vládla rieka Váh. Veľa príbehov sa viaže práve k nej, k pltníckemu remeslu, krásnemu, ale zároveň nebezpečnému, pretože skalné sestry Margita a Besná striehli na svojich pltníkov rovnako hrozivo ako Lorelai na Rýne a riekou sa neraz niesli zúfalé výkriky „Varúúj!“ a „Ratúúj!“. Na kopcoch, lúkach a v horách mali vyšliapané chodníčky dolnoliptovskí pastieri, známi výbornými syrmi, žinčicou a bryndzou nielen vo svojom okolí, ale dokonca až v Pešti. Spomínajú sa tu aj iné tradičné remeslá: mlynárstvo, sklárstvo, zlatníctvo...

  Svoje životy a majetky, ak nejaké mali, bránili ľudia nielen pred nájazdmi pohanských Turkov, ale aj pred cisárskymi vojskami – kurucmi. Žili v krutom feudálnom systéme, páni a dobyvatelia sa ich snažili podrobiť, napriek tomu sa v nich uchovala prirodzená dobrota a láskavosť. Ich mravnosť a morálka by sa dala zhrnúť do pár prastarých a večne platných výrokov, ako: dobrá rada nad zlato; žičlivosť a pravdovravnosť sa vypláca; dobrými skutkami a trpezlivosťou sa pravda ukáže.

  Ľudia žili v súlade s prírodou, okrem obživy a potechy pre oči bola pre nich aj najmocnejšou liečiteľkou. Dolnoliptovské liečivé minerálne pramene, ako Lúčky a Korytnica, sú známe dodnes a spájajú sa s nimi viaceré dolnoliptovské povesti. Okrem zázračných liečivých prameňov ľuďom zachraňovali životy aj liečivé bylinky a ako to už v rozprávkach býva, tiež im pomáhali čarovné bytosti: škriatkovia, víly...

  Mnohé z príbehov sú humorne podfarbené našou odvekou tradíciou páleného a družného popíjania, ktoré „ak príde človeku na slinu, rozum múti, jazyk krúti a nohy podlamuje“, a vtedy sa aj mesiačik môže vo Váhu utopiť.

  Autor si ctí ľudové múdrosti našich predkov a takýmto spôsobom ich chce zachovať pre ďalšie generácie. Píše ľubozvučným dolnoliptovských nárečím – jeho krátky slovníček nájdeme na konci knihy a určite prispeje k obohateniu našej slovnej zásoby.

Michaela Geisbacherová