Richard Pupala: ženy aj muži, zvieratá

Bratislava: Lindeni, 2020

 

Prozaik Richard Pupala už svojím neskorým debutom, zbierkou poviedok Návštevy na seba upozornil ako autor, ktorý má potešenie z rozprávania príbehov tých druhých, príbehov iných než ten jeho.  

Richard Pupala svoje texty zaľudňuje presne odpozorovanými typmi a konkrétnymi detailmi, umiestňuje ich do nášho každodenného, „normálneho“ sveta a vyhýba sa exkluzívnemu prostrediu aj okázalým dejovým zvratom. Niekedy ich ozvláštni fantastickými motívmi, ako to bolo v druhej poviedkovej knižke Čierny zošit, no necíti nutkanie za každú cenu všednosť lyrizovať. Pupala ako autor nič nesilí. Jeho rozprávanie plynie prirodzene a je príjemne suverénne, bez krkolomných kotrmelcov rozprávačského demiurga.

Námety na svoje príbehy nachádza na sídliskách, na nie práve selankovom vidieku, skôr na takej nevraživej slovenskej dedine. Jeho protagonistami nie sú výnimoční ľudia, ale ani ukážkoví outsideri. Ich životy majú vyrovnané, rutinérske tempo. Nezmieta nimi kríza ani frustrácie a na malé prehry si akosi zvykli či ich aspoň akceptovali. Pupala nepredvádza veľké drámy, ale nevzrušivé osudy, ktoré majú ďaleko od naplnených ideálov – vedie ich skôr akási unavená zotrvačnosť.

 

Krutosť nezámerná

Postavy Pupalovej novej knihy ženy aj muži, zvieratá nezakúšajú príliš vľúdne chvíle. Deti sa tu prvý raz a natrvalo sklamávajú vo svojich rodičoch, ktorí pre nich doteraz predstavovali životnú istotu a zrazu ich opúšťajú, zrádzajú a zlyhávajú. Otcovia si zakladajú nové rodiny, matky sa so sklamaním vyrovnávajú alkoholom („naši nerozumní rodičia, neschopní rozoznať šťastie a udržať si ho“ - s. 124) Dospelí čelia neodvratnému poznaniu, že ich životy sú za zenitom.

Protagonistka poviedky Škvrna Ada, ktorá sa vyrovnáva so smrťou odcudzeného otca, si čoraz naliehavejšie uvedomuje, že „život je slabý... slabne viac a viac.“ (s. 75); postaršiemu vdovcovi Romanovi, hrdinovi poviedky Repríza, nevychádza pokus začať nový život s dlhoročnou milenkou; tehotná Simona ostáva so zaťatými zubami vo vzťahu s mužom, ktorý  jej je ľahostajný a svoje túžby tají i sama pred sebou; a Soňa trpiaca psychosomatickým kožným ochorením trúchli za svojou dcérou a s obavami sleduje, ako sa jej zať snaží začať nanovo. Postavy týchto poviedok voči sebe prejavujú krutosť, no tá nie je zámerná, deje sa len akoby mimochodom.

 

Dazilúzia, sklamanie, odcudzenie

V Pupalových poviedkach nachádzame dva ústredné momenty. Prvý je moment dezilúzie, sklamanie zo seba či blízkych, rozpad rodiny, odcudzenie partnerov či rodičov s deťmi. Ada z už spomínanej poviedky Škvrna po smrti otca stretáva nevlastnú sestru, obe sa ani nepokúšajú predstierať vzťah, obe otec opustil a obe s ním udržiavali formálny alebo žiadny vzťah. Z rodiča ostal len obludne zanedbaný byt „hoardera“ dekorovaný škvrnou, ktorú tam zanechal, keď ho našli po dvoch týždňoch v byte mŕtveho.

Detský protagonista poviedky Deľba odíde na chvíľu bývať s otcom, po rokoch už ako dospelý zisťuje, že sa mu zo spomienok vytráca: „Keď som si príbeh nášho odchodu neskôr poskladal, s prekvapením som zistil, že s výnimkou nášho rozhovoru v aute, ktorým sa všetko začalo, si na otca vôbec nepamätám. Nevidím ho v kuchyni u tety Mariky, v žulovej hale ani v škôlke, kam po mňa musel chodiť. Hoci je hlavnou postavou, jeho obraz nenávratne zmizol.“  (s. 124)

Rozprávačku retropoviedky Mama na kolotoči, ktorá sprítomňuje osemdesiatkové sídliskové kolotoče so všetkým, čo k tomu patrí (neónové tričká, žuvačky krikľavej farby, Samanta Fox, zakázané plagáty z Brava), opúšťa otec a vlastne aj matka, utekajúca k alkoholickým seansám s kamarátkami.

 

Hodnoverne a ľudsky

Pupalove rozprávanie sa však nedrží len v tomto ubíjajúcom tóne, má i svoju milosrdnejšiu stránku, čo je druhý kľúčový moment jeho príbehov. Týmito neokázalo skrachovanými osudmi nostalgicky presvitá niečo, čo bolo kedysi radostnejšie a čo konečne dokáže poskytnúť útechu. Ada si napokon so sestrou spomenie na výjav otca v dielni, keď dokázal čokoľvek opraviť a bol jej detským hrdinom.

Pre dospievajúcu rozprávačku poviedky Mama na kolotoči sa spomienka na deň, keď ju opitá mama strápnila na kolotočoch, prelína so spomienkou na prvý bozk. Nemotorný chlapec z poviedky Súkromná hodina matematiky nachádza krásu v speve žabiek kuniek, ktoré mali pripomínať nariekavý hlas jeho matky nenávidený otcom. Pupalovi detskí protagonisti napokon rodičom vždy odpustia a dokážu si nájsť utešujúce útočisko, aj keď len na chvíľu. 

Príznačne sa tento postup ukazuje v dvojpoviedke Koho som videlaDeň letných prázdnin. V prvej vidíme ženu v staršom strednom veku, uťahanú učiteľku nemčiny, ktorá býva s rozvedeným bratom alkoholikom. Letmo zazrie muža, ktorého poznala ako chlapca, a zážitok spred desaťročí chce sprostredkovať  bratovi. Brata jej rozprávanie nechá ľahostajným a ona nakoniec zisťuje, že si nepamätá riadne ani chlapcovo meno. V druhej poviedke je príbeh spomienky podaný pohľadom toho chlapca, Adama. Zo životom unavenej ženy je vzrušujúce dospievajúce dievča Veronika s hlavou plnou plánov a letné dobrodružstvo s ňou dá Adamovi na chvíľu zabudnúť na rozchod rodičov.

Práve táto línia, môžeme ju nazvať nostalgická či útešná, milosrdne tlmí nevľúdnosť sveta Pupalových postáv a robí ho ako-tak znesiteľným. Rovnako bráni tomu, aby sa jeho príbehy stali ubíjajúcim defilé bezútešných existencií a vyprahnutých životov. Aj vďaka tomu pôsobia hodnoverne a ľudsky.

 

Disciplinovaná vášeň pre príbeh

Kritické ohlasy na písanie Richarda Pupalu zdôrazňovali jeho schopnosť vytvárať empatické príbehy, stvárniť presvedčivo aj sociálnu realitu dneška. Poviedky Richarda Pupalu však vracajú do hry aj to, na čo sa v súčasnej prozaickej produkcii akosi pozabudlo – presvedčivé rozprávačstvo a sympaticky disciplinovanú vášeň pre príbehy.

 

 

Ivana Taranenková (1976)

Literárna historička, kritička a publicistka; riaditeľka Ústavu slovenskej literatúry SAV. Absolvovala odbor filozofia – slovenský jazyk a literatúra na FiF UK v Bratislave. Zaoberá sa slovenskou literatúrou 19. storočia; otázkami kultúrnej a národnej identity a súčasnou literatúrou.